Úvod

Základom ľudskej morálnosti je akt stvorenia. Boh stvoril všetko ako dobré. Dobro vychádza z jeho božskej múdrosti, lásky a poriadku. Ľudské dobro je v tomto zmysle zvláštnym typom stvoreného dobra v jeho reálnom rozsahu. V každom človeku existuje dobro bytostné, ktoré dostáva od Boha a dobro získané vďaka osobnej aktivite a v spolupráci s Božou milosťou.

Morálne cnosti (označované antickými filozofmi aj ako kardinálne, alebo etické) v sebe integrujú vysoko pozitívny obsah, ktorý zjednocuje božské s ľudským. Morálne cnosti otvárajú priestor pre aplikáciu „sapienciálneho étosu“ do praktického konania.

Sv. Tomáš Akvinský (1225 – 1278) považoval cnosti za všeobecnú nevyhnutnosť. Cnosti (grécky άρετή, latinsky virtus) boli v období vrcholného stredoveku niečím životne dôležitým, osobitne však pre kresťanov. Cnosť bola považovaná za operatívnu dispozíciu, schopnosť, kvalitu, ako aj hodnotu ľudskej bytosti. Je to spôsob bytia, zvláštna sila, typická pre rozumný život. Cnosť modeluje ľudskú povahu a zdokonaľuje charakter človeka.

Tomáš Akvinský venoval vo svojej Teologickej sume morálnym cnostiam významné miesto: rozvážnosť ( II-II, q. 47-56); spravodlivosť (II-II, q. 57-59); sila alebo aj odvaha (II-II, q. 123); miernosť alebo aj zdržanlivosť (II-II, q. 141-143). Pri pojednávaní o cnostiach využíval hierarchický postup. Najprv sa venoval cnostiam intelektuálnym: múdrosť (sofia), veda (gnosis), umenie (techne), ktoré sú závislé od intelektu, ktorý je „Božím darom“ (donum Dei), nakoľko človek si nedáva intelekt sám, ale na základe tohto daru môže potom rozvíjať svoje rozumové schopnosti a talenty. Podľa vzoru sv. Augustína (354 – 430) rozlišoval medzi cnosťami: nadprirodzenými, alebo teologálnymi: viera (fides), nádej (spes), láska (charis), ktoré sú kresťanom dané (alebo aj vliate – infuse) prostredníctvom darov Ducha Svätého (sviatosť krstu a sviatosť birmovania) a morálnymi: rozvážnosť (prudentia), spravodlivosť (iustitia), sila, odvaha (potentia, audacia) a miernosť (temperantia).

Oproti nadprirodzeným teologálnym cnostiam môžu byť morálne cnosti v človeku prirodzené aj nadprirodzené. Prvá z morálnych cnosti, keďže je intelektuálno-morálnou cnosťou, nemá svoj vlastný predmet, ale dohliada na ostatné tri morálne cnosti podobne dirigent dohliadajúci na súzvuk orchestra. Rozvážnosť je z tohto dôvodu nazývaná aj zlatou cnosťou, ktorá je nevyhnutne potrebná vo všetkých obdobiach ľudského života. Ostatné tri cnosti majú svoj vlastný predmet.    

 

1. Cnosť rozvážnosti a jej pramene  (Summa Theologiae  II-II, q. 47-56)       

Grécke slovo phronésis a latinské  prudentia môžeme nájsť už v  knihách starovekej orientálnej civilizácie (Egypt, Mezopotámia, Izrael, Grécko). [1] U Židov je základom tzv. múdroslovia židovská literatúra ovplyvnená hlbokou reflexiou múdrych a skúsených ľudí. Autor knihy Prísloví píše: „Múdrosť odpočíva v srdci rozvážneho človeka“ (Prís 14, 33). Zákon Torah a rozvážnosť sú teda identické, lebo rozvážnosť v sebe zahŕňa múdrosť aj predvídavosť.

U Grékov sa poznatky o cnosti skompletizovali v 5. storočí pred Kristom v prostredí gréckej polis (mestský štát). Sofisti ako potulní učitelia si totiž všimli, že existujú rozdielne a konkurenčné vlastnosti, ktoré ak nie sú uplatňované v praxi, spôsobujú konflikty (dokumentujú to najmä eposy opisujúce dynamizmus poznania a schopnosť mravného konania).

Novozákonné evanjeliá dávajú cnosť rozvážnosti do súvislosti s Ježišovým kázaním a podobenstvami. Explicitne sú zachytené v Matúšovom evanjeliu: „Buďte opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ (Mt 10, 16), ako aj v podobenstve o desiatich pannách: „Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo múdrych a päť nerozumných...“ (Mt 25, 1-13). U evanjelistu sv. Lukáša sa rozvážnosť spomína v podobenstve o boháčovi, ktorý vystaval veľké sýpky, aby si tam uložil celý svoj majetok. Počítal s tým, že keď bude mať dostatok všetkého, bude odpočívať, jesť, piť a hodovať, no Boh mu povie: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od  teba tvoj život a čo si nahonobil čie bude? Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý“ (Lk 12, 20-21). Pán Ježiš, ako vidíme, rozlišoval medzi pravou a nepravou múdrosťou. Prvá je charakterizovaná štedrou ochotou „zanechať všetko pre Božie kráľovstvo“. Druhá je podobná bohatému producentovi materiálnych statkov, ktorý zabudne na svoju dušu.

V celom Novom zákone je sústredená pozornosť na kairós (na plnosť času). Sv. Pavol vyzýval kresťanov rozlišovať „znamenia čias“ s príznačnou múdrosťou, ktorá je ovocím Božích darov, ale aj osobným úsilím vykúpeného človeka. Kresťania majú rozpoznávať, čo je dokimázontes: „Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde. Skúmajte, čo sa páči Pánovi a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy, radšej ich odhaľujte...“ (Ef 5, 8-11). V dokimázontes sa aktualizuje ľudské konanie ako kontinuita s plánom spásy hic et nunc (tu a teraz). Váha morálneho rozhodnutia je však závislá od autonómneho svedomia v prítomnom okamihu. V Pavlových listoch sú nariadenia o rozvážnosti určené všetkým ľuďom: „Dávajte si teda veľký pozor, ako máte žiť: nie ako nemúdri, ale ako múdri“ (Ef 5, 15). Pavol odporúčal cnosť rozvážnosti špeciálne tým, ktorí spravujú Cirkev. On rozlišoval medzi rozvážnosťou:
a) ľudskou (stvorenou), ktorú má niekto, kto je prirodzene pozorný, alebo cnostný;
b) božskou (nestvorenou), ktorú Duch Svätý komunikuje priamo (ako milosť), aby posilnil rozum človeka.

Vo Vulgáte (Hieronymov latinský preklad Biblie)  sa táto cnosť prekladá raz ako sapientia (múdrosť) a raz ako prudentia (rozvážnosť, opatrnosť). Rozvážnosť rezonuje aj vo filozofických reflexiách cirkevných Otcov. Sv. Ambróz (339 – 397) akcentoval dôležitosť všetkých štyroch morálnych cností, ale špeciálne rozvážnosti, lebo „Prudentia enim rationis humanae est“. [2]

V ranom kresťanskom stredoveku a najmä u sv. Augustína je rozvážnosť vlastnosťou múdrych ľudí, ktorí sa usilujú o „poznanie Božích vecí“. Rímsky filozof Boethius (480 – 524), nazývaný aj „posledný Riman“, ktorý sa inšpiroval Cicerom, spájal slovo prudentia s porro-videns a privlastnil ho niekomu, kto vidí ďaleko, alebo kto je obozretný. [3]

Prvý z teológov, ktorý prehĺbil koncept rozvážnosti pred sv. Tomášom Akvinským, bol Viliam d´Auxerre (+1231). Podľa neho rozvážnosť súvisí s rozumom a implikuje dvojaký úsudok: iudicium discretivum (skrytý, tajomný úsudok svedomia) a iudicium definitivum (definitívny úsudok), ktorý  prikazuje človeku konať, alebo nekonať. Iba definitívny úsudok je cnostným aktom rozvážnosti. V línii Auxerreových myšlienok pokračoval aj Filip Kancelár (+1237), ktorý prezentoval rozvážnosť ako „úsudok praktického rozumu“, ktorým si niekto vyberá dobro slobodne. Idey Filipa Kancelára o rozvážnosti neskôr prevzal aj sv. Albert Veľký (1200 – 1280) a po ňom jeho žiak Tomáš Akvinský, ktorý objasnil skutočnú povahu rozvážnosti. Tomášov traktát o rozvážnosti je zahrnutý v Teologickej Sume (I.-II, q. 47 - 56) a patrí medzi jeho najkomplexnejšie traktáty. Akvinského myšlienky sa tu prezentujú ako zrelé. Rozvážnosť má podľa neho sídlo v poznávacích schopnostiach, ktoré prináležia k praktickému rozumu. Rozvážnosť zdokonaľuje rozum aj vôľu. Garantuje mravnú integritu morálneho aktu, a tiež aj mravnú kvalitu cieľa a prostriedkov. Celý tento traktát je popretkávaný citátmi zo Svätého písma (osobitne Jánovho evanjelia a listov sv. Pavla), ako aj duchovnou skúsenosťou sv. Augustína a viacerých cirkevných Otcov.

Rozvážnosť je vo vízii Akvinského špeciálnou cnosťou. Jej sprievodným znakom je dynamickosť. „Byť rozvážnymi“ znamená toľko, ako uvedomiť si, že v živote sme zodpovední za všetko, čo konáme. Úlohou rozvážnosti je „pozdvihnúť človeka“ k jeho vysokej hodnosti, aby konal tak, ako sa patrí na toho, kto vo svete predstavuje „Boží obraz“ (imago Dei). Rozvážnosť stabilizuje počestnosť morálnej aktivity. Jej úlohou je dohliadať na štyri činnosti:
1. na rozumnú radu voči sebe aj druhým;
2. na koordinovanie správneho výberu v procese rozhodovania a voľby;
3. na správne posudzovanie okolností, ktoré ovplyvňujú konanie;
4. na dobre riadenie konkrétnej činnosti s ohľadom na posledný cieľ (finis ultimus) .

Rozvážnosť je úzko zviazaná s rozumom, no realizuje sa v službe lásky (porov. Summa th., II-II, q. 47, a.1). Nachádza sa u všetkých ľudí (dobrých aj zlých), ale iba u dobrých ľudí sa vyskytuje ako pravá rozvážnosť. Predmetom cnosti rozvážnosti sú ostatné morálne cností (porov. Summa th., II-II, q. 47, a. 6 - 7). Rozvážnosť sa zaujíma najmä o prostriedky a okolnosti, ktoré vedú k cieľu (porov. Summa th., II-II, q. 47, a. 14), no jej materiálnym predmetom je absolútne dobro. Formálnym predmetom cnosti rozvážnosti je uskutočniteľné ľudské dobro (porov. Summa th., q. 47, a. 5, ad 5), ako to tvrdil novotomista Thomas Deman. [4]

Hlavnou úlohou cnosti rozvážnosti je „determinovať spôsob a východiská pre dosiahnutie správneho prostriedku v akcii“. [5] Aby sme mohli, nájsť správne prostriedky, je potrebné naučiť sa tri veci:
1. vedieť, že v bezradnosti je múdre požiadať o radu (consilium) osobnosti s bohatou skúsenosťou  a tiež zozbierať čo najviac informácií o nejakej akcii;
2. dbať na dopracovanie sa k úsudku (iudicium) s pomocou zhodnotenia výberu a postupu správania;
3. dospieť k pochopeniu (praeceptum), ktoré diktuje rozum, aby sa zrealizovalo vybrané správanie.

Sv. Tomáš Akvinský rozlišoval medzi: „actus operatio“, v ktorom sa kladie dôraz na morálnu pravdu a na „operatum“, teda na samotnú činnosť. Rozvážnosť sa nachádza u všetkých ľudí: „Je spoločná dobrým aj zlým. U zlých ľudí ide o falošnú rozvážnosť, a naopak, pravá a skutočná rozvážnosť, ktorá oslobodzuje, hodnotí a priamo pohýna k cieľu, sa nachádza iba u dobrých ľudí“ (porov. Teologická Suma, II-II, q. 47, a. 12-13). Podľa Akvinského: „Rozvážnosť je cnosť maximálne potrebná pre ľudský život, pretože dobre žiť, znamená dobre konať.“ [6] Rozvážny človek reaguje rozumne, to znamená, že skúma, poznáva, hodnotí a aj konfrontuje všetko, čo uznal ako dobré. Až po tom koná.

Rozvážnosť ako hlavná morálna cnosť je v intelektuálnom aj praktickom živote veľmi potrebná. Pôsobí na ostatné cnosti a každá cnosť participuje na rozvážnosti. S jej pomocou je človek schopný konať podľa svedomia, a to aj v prípadoch, že ho stavia pred radikálne rozhodnutia. Rozvážny človek by sa nemal báť námahy pri rozhodovaní a ani pri výbere dobra. Aj zlo však vyžaduje námahu a istú rozvážnosť, ale je to zbytočne vynaložené úsilie, ktoré človeka namiesto dobra mravne deštruuje.

Učenie sv. Tomáša Akvinského o rozvážnosti, napriek tomu, že odvtedy prešlo mnoho stáročí, je stále životaschopné a aktuálne. Príčinou spomenutej životaschopnosti je predovšetkým jeho otvorený univerzálny duch, realistická metóda a optimizmus, ktoré spôsobili prežitie jeho učenia vo všetkých kultúrach až po naše dni. Na strane druhej je pravda, že tak ako v minulosti, ani dnes rozvážnosť nenaplnila svoju úlohu v konkrétnych a mnohorakých situáciách a v medziľudských vzťahoch. Jej úloha zostáva aj naďalej tá istá:
1. zdokonaľovať rozum a robiť ho schopným rozpoznať dobro od zla;
2. hodnotiť veci a vyberať si to, čo je najlepšie;
3. koordinovať skutky smerom k dokonalosti;

Jedine človek je zodpovedný za svoj vlastný život, za rozhodnutia a skutky. Rozvážny človek by mal dbať na to, aby zbytočne nikoho neprovokoval. A ak zbadá niekoho, kto je nahnevaný a zúri, urobí lepšie, ak sa mu vyhne. Rozvážny človek sa pýta, nielen čo má robiť, ale aj aké prostriedky má použiť a za akých okolnosti sú použité prostriedky korektné. Takéto konanie si jednoznačne vyžaduje formačný proces, ktorý nemá za cieľ potláčať ľudskú zmyslovosť, ale ju má ovládať a kontrolovať.

Sv. Tomáš Akvinský zhromaždil okolo štyroch morálnych cností ešte aj mnohé iné cnosti a cnostné dynamizmy, ktoré nazval časťami. Tieto časti pomáhajú skompletizovať nejaké rozvážne aktivity. Časti rozvážnosti sú podľa neho trojaké: integrujúce, subjektívne, potenciálne.

 

1.1 Integrujúce časti rozvážnosti

Akvinský v Teologickej Summe (II-II, q. 49-51) zaradil medzi integrujúce časti rozvážnosti: pamäť, intelekt, učenlivosť, rozum, bdelosť, predvídavosť, obozretnosť a opatrnosť. Všetky integrujúce časti slúžia pri hľadaní a hodnotení správnych prostriedkov. S ich pomocou možno pochopiť a dosiahnuť operatívnu konklúziu dobrého cieľa a konkrétnej akcie.

1. pamäť  (memoria) – kontaktuje osobu s konkrétnou realitou, cibrí sa cvičením a narastá štúdiom (získavaním nových poznatkov). Jej predmetom sú veci minulé, no rozvážnosť hľadí predovšetkým na veci budúce (ako na to upozornil už Aristoteles). Cicero a aj Tomáš Akvinský zaradili pamäť medzi integrujúce časti rozvážnosti, lebo rozvážnosť počíta s pamäťou a skúsenosť sa rodí zo spomienok. (porov. Summa th., II-II q. 49, a.1);

2. intelekt (intellectus) – sprostredkováva človeku poznanie univerzálnych princípov a abstrakcií o matérii,. Umožňuje mu prakticko-operatívne akty. Na prvý pohľad sa zdá, akoby intelekt nebol časťou rozvážnosti, veď Aristoteles o ňom tvrdil, že je intelektuálnou cnosťou, oddelenou od rozvážnosti. V kresťanskom kontexte je dokonca zaradená medzi sedem darov Ducha Svätého, čo naznačuje, že korešponduje s vierou, no cnosť rozvážnosti sa neidentifikuje s vierou. Cicero zaradil intelekt medzi časti rozvážnosti a aj sv. Tomáš Akvinský si uvedomoval, že racionálny proces vychádza z intelektu (alebo intuície), preto ho spomína medzi časťami rozvážnosti (porov. q. 49, a. 2);

3. učenlivosť  (docilitas) – vedie ku kompletnému pohľadu. Je potrebná pre všetky intelektuálne cnosti. Byť učenlivými nie je však v ľudskej moci. Závisí od prirodzených dispozícií, ktoré prináležia konkrétnemu žiakovi alebo študentovi. Rozvážnosť je tu akoby učiteľom, ako to argumentoval Aristoteles. Rovnako aj rímsky novoplatonik Macrobio (370 – 430 po Kr.) zaradil učenlivosť, podobne ako aj sv. Tomáš Akvinský, medzi časti rozvážnosti.

Rozvážnosť sleduje akty, ktoré treba naplniť, a tie sú nekonečné, vyžadujú veľa času. Mladý človek by preto mal byť inštruovaný k rozvážnosti staršími a skúsenými. Učenlivosť je užitočná pre každú intelektuálnu cnosť, špeciálne však slúži rozvážnosti (q. 49, a. 3);

4. bdelosť (solertia) – pomáha obzvlášť pri hľadaní nevyhnutných riešení v nepredvídaných okolnostiach. Podľa Aristotela je to dobrá domnienka, odhad. Je dôležitá najmä pre rečníkov, preto vraj patrí viac k rétorike ako k rozvážnosti. Podľa sv. Izidora Sevilského (560 – 636) a aj sv. Tomáša Akvinského (porov. q. 49, a. 4) patrí bdelosť jednoznačne k rozvážnosti. S jej pomocou človek vidí, že ak sú nejakí ľudia priateľmi navzájom, vie, že na druhej strane sú nepriateľmi tých druhých, ktorí nezdieľajú ich hodnoty (napr. koalícia a opozícia v modernom slova zmysle);

5. rozum (ratio) - je silou, potrebnou pri hľadaní, overovaní a hodnotení vecí. Je potrebný pre všetky intelektuálne cnosti (múdrosť, veda, umenie), ktoré podľa Aristotela vyžadujú rozum kvôli dôkazom a ideám, preto nie je časťou rozvážnosti. Tomáš Akvinský, naopak tvrdí, že rozvážny človek má za úlohu dobre si všetko zvážiť a k tomu potrebuje rozum. Preto ho začlenil medzi integrálne časti rozvážnosti (q. 49, a. 5);

6. predvídavosť (providentia) je videním do diaľky (porro-videns). Umožňuje odhadnúť udalosti. Cicero ju zaradil medzi časti rozvážnosti. Boethius (480 – 524) a sv. Izidor ju zaraďovali do oblasti špekulatívno-praktickej, no nie za časť rozvážnosti. Tomáš Akvinský sa priklonil k  názoru Cicera, teda považoval ju za časť rozvážnosti, nakoľko implikuje vzťah k  budúcim veciam (q. 49, a. 6);

7. obozretnosť  (circumspectio) - je skúškou okolností a tých je mnoho. Dokonca až toľko, že rozum ich nevie pojať, preto sa na prvý pohľad zdá, že obozretnosť nie je časťou rozvážnosti. Okolnosti sú predmetom viac ostatných morálnych cností ako rozvážnosti. Tomáš však tvrdil, že ukázať niekomu svoje city alebo lásku, vyžaduje rozvážnosť. Pyšný človek by ich totiž mohol aj zneužiť a tým by sa minul cieľ. Rozvážnosť potrebuje obozretnosť, aby sa správne usporiadali veci k správnemu cieľu, a teda aj okolnosti;

8. opatrnosť, alebo pozorná zabezpečenosť (cautio) - je nápomocná pri predvídaní zla. Vo veciach, v ktorých nemôže byť zlo, nie je táto opatrnosť potrebná. Sv. Augustín tvrdil: „Nikto si neposlúži zle cnosťami.“ Podľa neho opatrnosť sa nemôže nachádzať v rozvážnosti, ktorá koordinuje cnosti, aj keď na druhej strane je pravdou, že nikto sa nemôže uchrániť pred zlom, ktoré sa môže prihodiť. Veci, ktorými sa zaoberá cnosť rozvážnosti sú činnosti, v ktorých sa môže miešať dobro a zlo buď ako pravdivé, alebo falošné, a to pre rôznosť operácií, v ktorých je dobro často obmedzované zlom, alebo zlo sa môže zdať ako dobro. Preto je dôležité podľa sv. Tomáša Akvinského, aby sa rozvážnosť vyzbrojila opatrnou pozornosťou, aby tak naozaj človek konal dobro a vyhýbal sa zlu. V morálke je opatrná pozornosť potrebná nie preto, aby sme získali cnostné akty, ale aby sme si dali pozor na to, čo môže obmedzovať naše skutky.

 

1. 2. Subjektívne časti cnosti rozvážnosti 

Sv. Tomáš Akvinský skúmal subjektívne časti v Teologickej sume II-II, q. 50. Tieto časti predstavujú rozdielne druhy cnosti rozvážnosti, ktoré upozorňujú na potrebu spoločenstva človeka s inými ľuďmi v štáte. Prirodzené a podstatné formy ľudskej sociálnosti sú predovšetkým dve: rodinné spoločenstvo a občianske spoločenstvo. Na tomto základe potom špecifikoval štyri formy tzv. sociálnej rozvážnosti, ktoré majú za cieľ upevňovať jednotu v štáte:

1. kráľovská rozvážnosť (mali by ju mať tí, ktorí stoja na čele spoločnosti a tiež tí, ktorí formulujú zákony a dozerajú na ich plnenie;

2. politická rozvážnosť – mali by ju mať tí, ktorým bola delegovaná moc robiť niečo pre spoločné dobro;

3. ekonomická rozvážnosť – vyžaduje sa pre zvláštne dobro všetkých (ekonómia v štáte, v rodine). Ekonomická rozvážnosť v rodine je spojená s láskou, nakoľko hýbe jednotlivými členmi rodiny, aby hľadali adekvátne prospešné prostriedky;

4. Vojenská rozvážnosť – je cnosťou tých, ktorí majú brániť spoločné dobro pred vonkajšími aj vnútornými útokmi. Sv. Tomáš Akvinský tvrdil, že obrana musí byť vždy vedená s rozvahou, aby nespôsobila namiesto dobra veľké škody. Múdre organizovanie a riadenie obrany prináleží vojenským stratégom. 

 

1. 3 Potenciálne časti cnosti rozvážnosti

Sv. Tomáš Akvinský rozlišoval tri potenciálne časti cnosti rozvážnosti (porov. Teologická suma, II-II, q. 51, a. 1-4). Ich úlohou je posilniť cnosť rozvážnosti u ľudí pri hľadaní rozumných riešení:

1. Eubulia je hľadaním rozumných prostriedkov pri skutkoch, ktoré je potrebné naplniť. Implikuje dobro, získané po porade s niekým, kto je kompetentný. Je to humánna cnosť. Jej úlohou je uviesť získanú radu do praxe tak, aby sa aplikovali vhodné prostriedky na naplnenie cieľa. Eubulia tak napomáha priamosti v rozhodovaní.

2. Synezis sa u sv.Tomáša Akvinského identifikuje s ľuďmi, ktorí majú dobrý zmysel. Implikuje priamy úsudok, nie však na poli špekulatívnom, ale rešpektuje zvláštne skutky, ktoré treba naplniť a ktoré sú predmetom rozvážnosti. Je to špeciálna cnosť, ktorá vyžaduje dobrý úsudok podľa pravdy, vychádzajúcej z daru Božej milosti.

3. Gnome je špeciálnou cnosťou, ktorá robí osobu schopnou určiť to, čo je dobré v zvláštnych špecifických situáciách, kedy je zahmlievaná pravda a dobro.

Cnosť rozvážnosti je svojou povahou buď prirodzená (napr. rozvážnosť zlodeja, odvaha siláka), alebo aj nadprirodzená (umocnená Božou milosťou a darmi Ducha Svätého), ale zároveň aj osobná, alebo spoločenská.
a) osobná rozvážnosť (privata, monastica) diriguje indivíduum k dobru (bonum privatum) Tomáš ju nazýval aj „rozvážnosťou absolútnou“ alebo „simpliciter dicta“, nakoľko robí človeka dôstojným a vedie ho k poslednému cieľu,
b) a spoločenská rozvážnosť (governativa, communis), ktorá usporadúva mnohosť v poriadku spoločného dobra.

Ostatné vlastnosti nazýval rozvážnosťou „secundum quid“, nakoľko môžu urobiť z človeka dobrého občana, dobrého otca rodiny, napr. svedomitosť, čestnosť, pracovitosť. Niekto má špeciálnu úlohu starať sa o spoločné dobro ľudí v štáte, iný zasa chráni vlasť a tým aj spoločné dobro ostatných, ďalší sa starajú o dobro vlastné a dobro svojich rodín (porov. Summa th., II-II, q. 47, a. 10-12). 

 

1.4 Rozvážnosť vo filozoficko-teologickom kontexte

Medzi filozofmi a teológmi, ktorí sa venovali cnosti rozvážnosti, možno spomenúť, napr. Reného  Carpentiera SJ (1894 – 1968), Gerarda.Gillemana SJ (1910 – 2002), pápeža Pia XII. (pontifikát v rokoch 1939 –  1958). [7].

K expertom na rozvážnosť patrí aj nemecký katolícky filozof a novotomista Josef Pieper (1904 – 1997), ktorý v roku 1965 publikoval štvorzväzkové dielo venované morálnym cnostiam. O rozvážnosti napísal aj  toto: „Prednosť  rozvážnosti  znamená  predovšetkým spolu-formáciu vôle a konania podľa pravdy a objektívnej reality. Dobro je predovšetkým rozvážne, a rozvážne je to, čo je v zhode s realitou, teda s pravdou. Dobro je potrebné milovať a realizovať.“ [8]

Rovnako tiež španielsky teológ a expert na tomistickú filozofiu a teológiu profesor M. Ramírez OP (1891 – 1967), ktorý napísal knihu o rozvážnosti (porov La prudencia (Madrid: Ed. Palabra, 2. vyd. 1979), prof. Domenico Capone (1907 – 1995), ktorý publikoval zaujímavú knihu pod názvom Rozvážnosť a svedomie (Roma: Pontificia Universitá Lateranense, l´anno accademico 1968/1969), kde okrem iného napísal: „Rozvážnosť je veľkou hodnotou našej každodennosti. Získava a rozvíja sa s pomocou prirodzených síl, ale v dokonalom štádiu sa zrealizuje len v takej osobnosti, ktorá nie je len čisto prirodzená, to znamená v osobnosti kresťana. Iba kresťan (v symbióze so živým Kristom) žije, zakúša hodnoty, ako aj prirodzené a nadprirodzené kritériá a spája ich v jediný konkrétny dynamizmus. Je to život, ktorý sa rodí a rozvíja v milosti s Kristom.“ [9] Podľa D. Caponeho ateista sa nerozvíja po duchovnej stránke, pretože mu chýba Kristova milosť, o ktorú neprosí.

Z poľských autorov treba spomenúť predovšetkým novotomistu Jacka Woronieckeho OP (1878 –  1949) a jeho dielo Katolicka etyka wychowawcza, v ktorej nazval rozvážnosť „cnosťou dobre formovaného svedomia“. [10] Ďalej Felix Bednarski OP (1911 – 2006), ktorý vo svojich viacerých článkoch [11] podčiarkoval význam rozvážnosti pre výchovné vedy, napr. pre pedagogiku a psychológiu. Taktiež aj prof. Seweryn Rosik (1929 – 2000) nazval „(...) rozvážnosť mierou vôle a aktivity, ktorá je vždy „in se“ (v sebe), teda „ipsa res“ (vo veciach) a zakladá sa na realizácii dobrých skutkov“. [12] Rosik potvrdil tomášovskú pozíciu ako správnu, podľa ktorej: „Úlohou rozvážnosti je viesť človeka k najvyššiemu možnému poznaniu.“ [13] Rozvážnosť čerpá z poznania, nakoľko požaduje úsudok rozumu.

Na tieto vyjadrenia poľských teológov a filozofov nadviazal aj pápež sv. Ján Pavol II. (1920-2005), pre ktorého bola téma morálnosti človeka témou číslo jeden. Už počas svojej prvej generálnej audiencie 25. októbra 1978 sa rozhodol (v nadväznosti na svojho predchodcu pápeža Jána Pavla I., ktorý sa v priebehu svojho krátkeho mesačného pontifikátu venoval teologálnym cnostiam) pokračovať v učení o cnostiach tým, že rozvinul tému morálnych cností. Ján Pavol II. nazval rozvážnosť „lampou kresťanského života“, [14] pričom sa inšpiroval myšlienkou Jána XXIII.(pontifikát 1958 – 1963), ktorý tri teologálne a štyri morálne cnosti nazval „siedmimi lampami kresťanského života“.

Podľa sv. Jána Pavla II. je rozvážnym človekom niekto, kto: „Dokáže konštruovať celý svoj život podľa hlasu priameho svedomia a podľa požiadaviek správnej morálky“. [15] Na otázku: Som rozvážny? Ján Pavol II. odpovedal ďalšími konkrétnejšími otázkami: Žijem dôsledne a zodpovedne? Slúži skutočnému dobru program, ktorý realizujem vo svojom živote? Slúži spáse, ktorú pre nás chce Ježiš Kristus a Cirkev? Týmito zmysluplnými otázkami chcel vyprovokovať poslucháčov, aby pochopili, čo je v živote dôležité, akú povinnosť majú ľudia, a za čo sú osobne zodpovední. Konať rozvážne znamená robiť všetko dôsledne a zodpovedne, neustále sa učiť, premýšľať ameditovať, modliť sa, ale aj prosiť o dary  Ducha Svätého a konkrétne o dar rady.

Významný nemecký teológ 20. storočia Bernhard . Häring (1912 – 1998) sa vo svojich reflexiách o rozvážnosti orientoval (podobne ako sv. Ján Pavol II.) na Krista: „Rozvážnosť spoznáva v realite konkrétneho momentu a v konkrétnej situácii ako < hodinu milosti >, ktorá je potrebná v službe Božiemu kráľovstvu.“ [16]

Medzi autorov, ktorí sa v posledných rokoch venovali téme rozvážnosti, patrí aj kardinál Livio Melina (nar. 1952), bývalý profesor na Pápežskej Lateránskej univerzite v Ríme, ktorý publikoval knihu La conoscenza morale (Morálne poznanie). Melina sa vo svojej knihe usiloval objasniť vzťah medzi etickou vedou a prirodzenou a nadprirodzenou rozvážnosťou.

 

1. 5 Vzťah medzi rozvážnosťou a svedomím

Sv. Tomáš Akvinský venoval téme morálneho svedomia veľkú pozornosť. [17] Na tento pojem nahliadal predovšetkým cez prizmu antropológie, pričom tvrdil, že práve vďaka svedomiu (synderesis) je človek schopný hodnotiť vlastné skutky. Svedomie je podľa neho „aplikáciou poznania“ a „interiórnym hodnotiacim aktom“, ktorý sa v človeku prejavuje v troch dimenziách: vo vzťahu k minulosti, prítomnosti a budúcnosti.

Svedomie so svojím svetlom neustále prenasleduje človeka, je akoby „neomylným svedkom v jeho duši, svedkom prirodzeného zákona“. [18] Je nemožné, aby mohlo vyhasnúť svetlo svedomia, podobne ako nie je možné, aby „naša inteligencia bola zbavená svetla reagujúceho intelektu, vďaka ktorému je človek rozumný“. [19]

Ľudské svedomie je osobné a vznešenejšie ako rozvážnosť. Kresťania, ktorí riskovali svoj život tým, že navonok vyznávali svoju vieru, naplnili (na základe svedomia) krásny akt osobnej rozvážnosti. Tomáš (tak ako aj  my dnes) si bol istý,  že  každý  človek  v sebe  nosí  tento „vnútorný hlas“, no nechával  otázku  svedomia  otvorenú, lebo vedel, že  ľudia  budú musieť neustále znova a znova objasňovať „svoje konkrétne situácie“ vo vzťahu so svedomím.

Tomáš videl vo svedomí akúsi normu, zapísanú v srdci človeka samotným autorom ľudskej prirodzenosti. Svedomie je odbleskom večného zákona. Je to priame rozumné konanie (recta ratio agibilium), to znamená, že to nie je nič iné, ako vznešený prostriedok, ktorým človek môže (a niekedy aj musí) imitovať Boha vo svojej vlastnej aktivite, aby v sebe obnovil „imago Dei“. [20]

Veľmi dôležitou vecou, ktorú by si mal človek uvedomiť, je  to, že  svedomie neprihliada na normy v  zmysle všeobecnom, ale predovšetkým na konkrétne aplikácie podľa všeobecných noriem. V tomto zmysle je svedomie posledným praktickým úsudkom o morálnosti nejakého skutku, ktorý sa už naplnil, napĺňa, alebo sa má naplniť. Rozvážnosť aplikuje praktické princípy, teda to, čo je potrebné vykonať, aby sa dosiahol cieľ (porov. Summa th., II-II, q. 47, a. 6).

Objektívne treba povedať, že sv. Tomáš Akvinský objasnil otázky svedomia najsystematickejším spôsobom predovšetkým v De Veritate, q. 17. Tento traktát (v rozsahu piatich článkov) skúma povahu, záväznosť svedomia, pochybnosť, záväznosť chybného svedomia, ako aj vzťah voči autorite. Svedomie nám hovorí, že každému zlu sa treba vyhnúť, čím apeloval buď na vyšší rozum, napr. že cudzoložstvo je zlo, pretože v Božích prikázaniach je zakázané, alebo na nižší rozum, a teda pripomínal, že je to zlo, pretože je niečím nespravodlivým a nečestným.

Podľa sv. Tomáša Akvinského je svedomie neomylné iba v aplikácii prvých morálnych princípov, no nie v iných prípadoch. Prvé morálne princípy sú v skutočnosti svedomiu natoľko známe, že je takmer nemožné mýliť sa. Maximá sú evidentne známe, spočívajú v univerzálnom úsudku. Svedomie môže schybiť iba pri aplikácii tých princípov, ktoré nie sú samé osebe prirodzene známe, ale sú výsledkom buď rozumového výskumu, alebo súhlasom viery.

Svedomie je „vnútorným hlasom, sudcom“, ktorému zverujeme naše konanie a je pre nás vždy záväzné, a to či je priame, alebo chybné, ako aj vo veciach, ktoré sú zlé, alebo vo veciach, ktoré sú nám z nášho pohľadu ľahostajné. Sv. Tomáš Akvinský upresnil, že priame a chybné svedomie nezaväzujú rovnako. Priame svedomie zaväzuje absolútne (objektívne aj subjektívne), a to v každom prípade a za každých okolností (ligat simpliciter et per se). Túto pravdu po mnohých stáročiach potvrdil aj II. Vatikánsky koncil: „V intimite svojho svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať.“ [21] Chybné svedomie, naopak, zaväzuje človeka len subjektívne. Avšak, ak niekto spozná, že jeho svedomie nie je priame, ale chybné, má vykonať všetko preto, aby vyšiel z mylného svedomia a aby v sebe sformoval priame svedomie. Tomášove myšlienky o svedomí môžu byť pre súčasného moderného človeka užitočné predovšetkým pre dva momenty:
a) pretože aj on v čase, kedy žil, poznal krízu svedomia, a aj preto hľadal riešenia;
b) pretože bol človekom sústredeným na hodnoty, ktoré transcendujú mimoriadne okolnosti.

Z Akvinského úvah možno vydedukovať, že rozvážnosť vytvára most medzi: morálnymi princípmi a konkrétnou situáciou. Keď nekonáme podľa rozumu a intuície srdca, hlási sa o slovo svedomie, ktoré je veľmi nápomocné cnosti rozvážnosti. Tomistická antropológia vrcholí v tvrdení, že človek je v celej svojej povahe dôstojným bytím „dignissimum in tota natura“. [22] „Jeho chcenie a konanie spolu konštituujú expanzívnosť bytia. Chcenie vychádza z vnútra, konanie vyjavuje povahu človeka navonok.“ [23]

 

1.6 Neresti kontrastujúce s cnosťou rozvážnosti

Cnosť rozvážnosti v procese hľadania, výberu a hýbania nejakou akciou, naráža na niektoré ťažkosti, ktoré diametrálne oponujú cnosti rozvážnosti. Ak sa nerešpektujú všetky vyššie spomenuté kroky, hrozí nebezpečie, že človek upadne do nerestí a neduhov, ktoré vnášajú neporiadok do duše. Tento neporiadok sa odráža aj v tele. Neresti otvárajú priestor, a tiež aj možnosti pre praktizovanie zla. Môžeme ich definovať aj ako návyk a neschopnosť konať dobro. Sv. Tomáš Akvinský venoval nerestiam pozornosť v Teologickej Sume (porov. I-II, q. 71, a. 1 - 6) a špecifikoval ich s veľkou presnosťou.

Nerestný človek (oproti rozvážne cnostnému) koná presne naopak, to znamená nerozvážne a chybne. Tým, že sa vzpiera proti rozvážnosti, postupne sa vzďaľuje aj od múdrosti. Neresti, ktoré oponujú cnosti rozvážnosti sú: nerozvážnosť, unáhlenosť, nestálosť a nedbanlivosť spojená s lenivosťou. Tomáš Akvinský veľmi správne konštatoval, že hlavnou starostlivosťou múdrych ľudí by mali byť nie natoľko časné dobrá, ale predovšetkým dobrá duchovné. Navyše, každý človek by mal mať nádej, že keď naozaj robí všetko to, čo sa má, nebudú mu chýbať ani veci časné. A toto sa vzťahuje aj na prehnanú ustarostenosť o budúcnosť. Skutočne rozvážny človek nie je ustarostený o veci, ktoré sa udejú v budúcnosti, lebo vie, že on sám je v Božích rukách a Boh ho chráni ako niečo veľmi vzácne.  Podľa Akvinského existuje dvojaký hriech proti rozvážnosti:
1. prvý sa javí ako závislý od tvrdenia, že rozum orientuje aktivity k cieľu, ktorý nie je dobrý, ale sa iba takým zdá;
2. druhý je predstieraním a neúprimnosťou človeka, tváriaceho sa, že hľadá dobro, ale v skutočnosti ho nehľadá. 
Obidva akty, aj napriek tomu, že s rozvážnosťou majú istú podobnosť, rozvážnosti oponujú. Používajú síce rozum, ale v skutočnosti sa jedná o neusporiadaný spôsob jeho využitia.
Človek ako osoba sa vždy kvalifikuje podľa výberu cieľa, čo možno prirovnať k modifikovanému aforizmu: Povedz mi, aký máš cieľ a ja ti poviem, kto si. Ten, kto má priame svedomie, mal by pamätať na dve veci: 
1. žiť podľa pravdy a k nej orientovať všetky svoje životné ciele;
2. seriózne sa usilovať o pokrok v dobre.

 

2. Morálna cnosť spravodlivosti

Slovo spravodlivosť (grécky dikaiosine, latinsky  iustitia) patrí k najviac diskutovaným v každej spoločnosti. Dejiny dokumentujú, že človek vždy hľadal spravodlivosť a domáhal sa jej prostredníctvom zákonov. Už staroveký Platón volal v diele (porov. Ústava, 321) spomína na spravodlivosť ako na niečo dávno zabudnuté. Filozof, podobne ako aj jeho žiak Aristoteles ju považoval za cnosť. Tomáš vo svojej Teologickej sume (porov. II-II, q. 57-59) definoval spravodlivosť ako „Virtuózny návyk človeka stálej a pevnej vôle dať každému, čo mu patrí podľa práva.“ [24]

Kto volá po spravodlivosti? Všetci. Bohatí aj chudobní, silní aj slabí, starší aj deti. Spravodlivosť je veľmi dôležitou morálnou cnosťou. Od nej závisí sociálno-spoločenský život, a to aj napriek tomu, že spravodlivosť je viac túžbou ľudstva ako realitou.

Sv. Tomáš Akvinský premýšľal o spravodlivosti na základe Božích prikázaní (Dekalóg) a konfrontoval ich s objektívnymi prirodzenými právami, ktoré sú originálnou tomistickou koncepciou (právo na život, na osobnú integritu, právo na osobnú dôstojnosť, právo vlastniť).

Pochopiteľne, že vychádzal  aj tu z Aristotela (konkrétne z jeho Etiky Nikomachovej (V. kniha) a tiež z jeho Politiky, kde rozlišoval medzi: základnou a partikulárnou spravodlivosťou. Spravodlivosť je podľa neho virtuóznym návykom človeka stálej a pevnej vôle. Ona ho usmerňuje vo vzťahu s inými ľuďmi. Človek sa stáva spravodlivým vtedy, keď rešpektuje prítomnosť druhých. Spravodlivosť má byť z tohto dôvodu pripravovaná. „Predmetom spravodlivosti je človek, nakoľko je duchovný. Sídlom spravodlivosti je duša.“ [25]

Garantom ľudskej duše je Boh, ktorý je absolútne spravodlivý. Podľa Akvinského v stvoriteľskom akte Boha nachádzame začiatok toho, že ľudské bytie začína mať niečo vlastné. Tu treba ale povedať, že Boh nie je v ničom dlžníkom človeka. Dielo stvorenia nie je aktom spravodlivosti. Z dejín vieme, že človek vždy hľadal odpoveď na spravodlivosť prostredníctvom zákona, ktorý má spomienkový ráz: „Spomeň si, že si bol sluhom v Egypte“ (Dt 24, 17). Z tejto spomienky vyplýva pozornosť „vidieť druhých v spravodlivosti“. Spravodlivosť je ľudským dobrom.  Aj  preto žiada „rešpektovanie prítomnosti druhých“, to znamená právo, aby „smeli zostať v našej prítomnosti“. Okrem toho žiada tiež kontakt, súcit a milosrdenstvo.

Akvinský sa vo svojom traktáte o spravodlivosti často odvolával na Sväté písmo, na hodnoverných exegétov a cirkevných Otcov (na sv. Ambróza, sv. Augustína, sv. Gregora Veľkého, sv. Jána Chryzostoma a sv. Izidora). Samozrejme, že pritom bral do úvahy, keďže on sám nebol právnikom, aj rímsku legislatívu, teda Corpus Iuris Civilis a tiež Justiniánov kódex (z roku 1140), ktorý Tomáš vynikajúco ovládal. Napriek tomu v porovnaní s modernými traktátmi o spravodlivosti, sa zdá Tomášov traktát nekompletný, no na strane druhej je tiež pravdou, že moderní právnici, zanedbávajú vplyv hriechu na cnosť spravodlivosti (to im umožňuje finančné špekulácie, podvodné hry, úžery). Akvinský vo svojom traktáte o spravodlivosti si úmyselne položil aj viaceré zmysluplné otázky: Čo je právo? Čo je jeho predmetom? Vypomáha si staťou z knihy Etymológie od sv. Izidora a pýta sa: čo je predmetom spravodlivosti? Azda to, čo je správne? Je správnou vecou priamosť v spravodlivosti? Je právo umením dobra a spravodlivosti? Je právo predmetom spravodlivosti? Implikuje spravodlivosť rovnosť medzi ľuďmi? A uvažoval takto: zákon je iba jednou časťou práva, ale zákon nie je predmetom spravodlivosti, ale múdrosti a rozvážnosti. Sv. Augustín totiž tiež tvrdil, že  spravodlivosť voči Bohu je „podriadením sa Bohu v láske“.  

Spravodlivosť sa objektívne vyžaduje obzvlášť v sociálnych vzťahoch a počíta so správnymi prostriedkami zo strany človeka, pretože mimo racionálnej povahy neexistuje žiadna kondícia práva. Živočíchy vo svete majú svoje bohatstvo, tendencie, ale nemajú právo. Pre vznik práva je potrebná nadvláda nad vecami. Táto nadvláda počíta s intelektom, vôľou a slobodou. [26] Človek je natoľko spravodlivý, nakoľko je duchovný. Spravodlivosť vládne iba v takej spoločnosti, v ktorej sa dodržiavajú v rovnováhe tri základné vzťahy, a to:
a) harmonický vzťah medzi jednotlivcami “iustitia commutativa“ – spoločenská spravodlivosť;
b) vzťah celej spoločnosti k jednotlivcom „iustitia distributiva“ – distributívna spravodlivosť;
c) vzťah jednotlivcov k spoločnosti ako celku „iustitia legale“ – zákonná spravodlivosť, ktorá je v úzkom vzťahu so zákonom.

Štát predstavuje dokonalú komunitu, pretože štát je nositeľom, realizátorom a správcom spoločného dobra, ktoré v sebe zahŕňa dobrá sociálne (označované ako kolektívne dedičstvo, napr. starostlivosť o detí, o starých a chorých ľudí), ako aj dobrá duchovné (výchova, kultúra, umenie). Spoločné dobrá majú byť distribuované spravodlivo medzi všetkých členov spoločnosti. Naozajstná a dôsledná spravodlivosť provokuje k obojstrannej spolupráci – jednotlivec – spoločnosť.  Podľa Akvinského je správne rozlišovať medzi právom prirodzeným (osobné práva) a pozitívnym (politické a občianske práva). V súvislostiach so spravodlivosťou si položil Akvinský niekoľko ďalších otázok: čo je to spravodlivosť? Máme byť spravodliví voči druhým? Je spravodlivosť cnosťou? Je jej sídlo vo vôli? Existuje partikulárna spravodlivosť? Spočíva akt spravodlivosti v dávaní každému, čo je jeho? Má spravodlivosť medzi morálnymi cnosťami hlavné postavenie?

Podľa neho cnosť spravodlivosti je cnostným aktom vtedy, ak z neho vyplývajú správne operácie a skutky. Aktom spravodlivosti je súd. Niekto posudzuje dobre, ak to, čo posudzuje aj pozná. V Deutoronómiu je napísané: „Vo všetkých bydliskách, ktoré ti dá Pán, tvoj Boh, ustanovíš podľa kmeňov sudcov a pisárov, aby súdili ľudí spravodlivým súdom“ (Dt 16, 18).  

Predmetom spravodlivosti sú povinnosti voči blížnym v zmysle každému, čo mu patrí. Božia spravodlivosť je dokonalá a večná. Ľudská spravodlivosť je nestála a nedokonalá. Spravodlivosť sa ale netýka iba povinnosti voči druhým, ale aj voči sebe. O ľuďoch hovoríme, že sú spravodliví prostredníctvom dobra, ale dobro predpokladá cnosť. Dobro má sídlo vo vôli tak, ako aj ostatné morálne cnosti. Nie je nejakou všeobecnou cnosťou, ale jednou z cností, ktorá usmerňuje ľudské akty k spoločnému dobru. Exituje dvojaká spravodlivosť: všeobecná, ktorá ľudské akty koordinuje priamo k spoločnému dobru a dobru druhých a partikulárna, ktorá prihliada na privátne dobro, napr. na spravodlivosť v domácom prostredí.

Spravodlivosť prináleží k silám duše. Jej predmetom sú veci vonkajšie. Predmetom spravodlivosti je podriaďovať ľudské vášne tomu, čo má byť. Sprevádza ju jednak sloboda, jednak milosrdenstvo. Tomáš sa pýtal: je cnosť spravodlivosti nadradená ostatným morálnym cnostiam? Vo svojom skúmaní vychádzal z Cicera (106 – 43 pred Kr.), ktorý tvrdil, že spravodlivosť je maximálnym cnostným aktom čestných ľudí. Tomáš však usúdil, že ak hovoríme o všeobecnej spravodlivosti, myslíme tým všeobecné dobro a v tomto prípade ide o vznešenú cnosť. Spravodlivosť ako cnosť je vznešená preto, že je súčasťou vznešenej časti duše a syntézou racionality aj vôle. Ako taká reguluje akty vôle vo vzťahu k vonkajším činom, ktoré sa týkajú druhých. Podľa sv. Tomáša Akvinského sú pre spravodlivé súdy potrebné tri veci:
a) musia vychádzať z aktu spravodlivosti: „súďte podľa spravodlivosti“;
b) zároveň majú vychádzať z nariadenia autority (ostatní nemáme právo súdiť druhých);
c) majú sa pridržiavať priamej normy, ktorá sa opiera o rozvážnosť. 

Opakom spravodlivosti je nespravodlivosť, ktorá je neresťou, a to preto, že nerešpektuje rovnosť všetkých ľudí a následne potom koná nespravodlivo.

Spravodlivosť je špecifickou cnosťou čestných ľudí. Nespravodlivosť je neresťou nečestných a sebeckých ľudí. Ak sa nespravodlivosť prejaví aj navonok, je ovocím hriechu. To, čo bolo niekomu nespravodlivo vzaté, má byť vrátené.

Spravodlivosť je životným štýlom, alebo aj imperatívom upozorňujúcim na to, že druhí stoja vedľa nás. Spravodlivosť prispieva k jednote v spoločnosti a udržiava pokoj vo svete. Spravodlivosť je láskou. Konzumuje sa pre iných. Boh chce, aby sa vo svete kontinuálne napĺňalo dielo spravodlivosti. Morálna cnosť spravodlivosti korešponduje s Ježišovými blahoslavenstvami (porov. Mt  5, 1 – 12), konkrétne s 8. blahoslavenstvom: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť, radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“ (Mt 5 11- 12). 

 

3. Morálna cnosť odvahy a sily (grécky andreia, latinsky fortitudo)  

Cnosť odvahy a sily je zviazaná s ľudskou existenciou ako prirodzený pud sebazáchovy. Tento prirodzený pud sprevádza všetky činnosti človeka. Máme ho preto, aby sme odolávali náklonnosti k zlu. Táto cnosť sa realizuje v konkrétnych dejinných situáciách, kedy sú ľudia nútení okolnosťami ku koncentrácii sily s ohľadom na hodnoty (v oblasti morálnej, sociálnej, politickej, ekonomickej, kultúrnej, náboženskej). Svedčia o tom historické eposy, legendy, epopeje, básne, romány, popisujúce hrdinské a odvážne činy. Všetci poznáme povzbudenia typu: „buď odvážny a silný!“ Pripomíname ich už deťom, vojakom, chorým, atď. V starovekom pohanskom svete boli totiž odvaha a sila považované za niečo autonómne, alebo aj fatálne (osudové). Aj preto už od obdobia stoicizmu, kedy bol svet videný pesimisticky, sa mal stoik uzavrieť v sebe a zvlášť v utrpení.  Odvaha a sila sa tak stali predmetom filozofie. Neskôr boli spájané aj s dominanciou človeka nad sebou samým a aj s kresťanskou trpezlivosťou.

Aj v samotnej Biblii sa stretávame s atribútom sily. Boh je silný a majestátny (porov. Žalm 65, 7; Žalm 66, 3; Jób 26, 12). Necháva svojich nepriateľov „triasť sa“ (porov. Iz 33, 13; Jer 10, 6, atď.). Boh vo svojej dobrote komunikuje svojim vyvoleným silu, prichádza im na pomoc, ako je to opísané, napr. v knihe Exodus (Boží zásah a pomoc Izraelitom pri ich úteku z Egypta). 

Sv. Tomáš Akvinský sa v Teologickej sume (II-II, q, 123 – 140) pýtal: čo znamená odvaha a sila? Je to dispozícia, alebo iba tvrdosť, necitlivosť, vytrvalosť? V kresťanskom kontexte bola cnosť odvahy a sily spájaná s istotou, dôverou a vierou v Božiu intervenciu a pomoc. Sú teda zviazané s osobným putom a vzťahom k Bohu a sú vnímané ako niečo, čo integruje vôľu človeka s Božou milosťou na základe modlitby.  S pomocou cnostnej odvahy a sily možno prekonávať nielen prirodzené prekážky, ale aj zlo.

Pramene učenia Tomáša Akvinského o cnosti odvahy a sily siahajú až k Aristotelovej Etike Nikomachovej. Akvinský však nezdieľal žiaden pesimizmus príznačný pre stoikov. Naopak, cítil sa oslobodený od pohanských autorov. Citoval viac Sväté písmo a opieral sa o evanjeliovú inšpiráciu. Jeho traktát o odvahe a sile je teda kresťanský a teologický, ako to vidíme v jeho 3 knihe Sentencií (porov. d.33, q. 3), alebo v Teologickej sume. a súvisia s jeho hlbokým štúdiom v Kolíne nad Rýnom u sv. Alberta Veľkého (1200 – 1280). Svoj traktát napísal po návrate do Talianska (niekedy medzi rokmi 1260 – 1269).  Podľa neho cnosť odvahy a sily úzko súvisí s druhou teologálnou cnosťou nádeje (porov. 3 Sent., d 26, q. 2, a. 2, ad 4). Tomáš si zároveň uvedomoval, že už aj sv. Ambróz (339 – 397) si bol istý, že: „Sila bez spravodlivosti je ťažká a nespravodlivá“ (porov. 1 De Oficiis, c. 35).  Nadprirodzená odvaha a sila kresťanov je najviac viditeľná v podstúpení mučeníckej smrti z lásky ku Kristovi.

Možno tiež povedať, že tu pôsobia dve ľudské inšpirácie: nadprirodzená sila viery v službe spravodlivosti, ale tiež aj prirodzená túžba človeka po poctách. Sv. Tomáš tvrdí: „Skutočne cnostne silný má mať ako cieľ naplniť čestný akt.“ (porov. Comentarios a la secunda eecundae, t. 5. Salamanca: 1936, s 302).  Z tohto dôvodu bol sv. Tomáš presvedčený, že odvaha a sila majú byť podriadené nielen teologálnym cnostiam, ale aj rozvážnosti, spravodlivosti a spoločnému dobru ((porov. Summa Th. II-II, q. 47, a. 10, ad 3; q. 117, a. 6).

V traktáte o cnostnej sile prevláda u sv. Tomáša autorita sv. Augustína, ale on sám sa usiloval oddeliť cnosť sily od vytrvalosti a považoval ju za morálnu cnosť, ktorá je Božím darom a ovocím  Ducha Svätého (porov. Summa Th. , q. 129, a. 2, ad 3). V tomto traktáte riešil tri veci:
1. samotnú cnosť sily;
2. jej vrcholný akt – mučeníctvo;
3.opozitné neresti atakujúce cnostnú silu.

Tomáš si položil niekoľko otázok: Je sila cnosťou? Má nejaké špeciálne špecifiká? Je jej predmetom iba strach z niekoho, alebo strach pred smrťou? Aplikuje sa iba vo vojne, alebo vtedy, keď ide o spoločné dobro? Je tento akt činom, ktorý sa páči? Je  pri akte sily nápomocný hnev? Je to cnosť morálna a aká je jej podobnosť s ostatnými morálnymi cnosťami?  A premýšľal takto. Existuje všeobecná sila, ktorá je kondíciou každej cnosti, a tiež špeciálna, s pomocou ktorej sa nesú námahy a prekonávajú nebezpečenstvá, čo je najviac viditeľné napr. v boji. Sila je podľa neho cnosťou, nakoľko privádza človeka k rozumnému konaniu a podporuje vôľu k dobru. Akvinský k nej priradil dar nádeje duše, ktorá zbavuje človeka strachu a je nápomocná pri realizácii spravodlivých činov. Na strane druhej učí človeka správne využívať silu a aj múdrosť. Sv. Ambróz dokonca napísal, že veľké duše sú dotované silou, ktorá chráni krásu cností, bráni spravodlivosť a bojuje proti nerestiam. Sila je v tomto zmysle špecifickou cnosťou nakoľko má vlastný determinovaný predmet. Analogicky aj sv. Gregor Veľký (540 – 604) tvrdil, že sila odvážnych spočíva v dominancii nad telom a chráni pred nebezpečenstvom. Kto sa vie postaviť proti malým nebezpečenstvám, vie tak urobiť aj pri veľkých nebezpečenstvách, a to aj zoči voči smrti. Strach sa obyčajne rodí z lásky k sebe (pud sebazáchovy), ale cnosť sily moderuje lásku aj strach. Cnosť sily robí dušu pokojnou a odolnou aj v okamihoch rezistencie voči bolesti a zlu a toto je jej hlavnou úlohou.

Sv. Augustín (354 – 430) tvrdil, že cnostná sila a odvaha je láskou, ktorá všetko pretrpí z lásky k Bohu. Ten, kto je odvážny, miluje viac morálne dobro a myslí viac na svoju dušu, ako na svoje telo. Cnostne silní si môžu poslúžiť aj hnevom, avšak ten má byť moderovaný podľa rozumu. Z tohto dôvodu možno povedať, že sila je cnosťou morálnou. Vyvrcholením cnosti sily je martýrium – mučeníctvo, ktoré je aktom sily z lásky k najvyššiemu dobru – ku Kristovi. Tu je odpoveď, prečo Cirkev aplikuje mučeníkom tieto slová: „Boli silní v boji.“ Je to dokonalosť najvyššieho stupňa, lebo nikto nemá väčšej lásky ako ten, kto dá život za Ježiša Krista alebo za svojich priateľov.  

Cnosť sily nemá subjektívne časti, iba potenciálne a integrujúce. Časti potenciálne posilňujú človeka v menších nebezpečenstvách a časti integrujúce pomáhajú zvlášť v nebezpečenstve života a v hodine smrti. (porov. Summa Th. II-II, q. 128). K týmto potenciálnym častiam patrí: veľkodušnosť, trpezlivosť, vytrvalosť a stálosť. 

1. Veľkodušnosť nabáda človeka k veľkým skutkom a je nezlučiteľná s priemernosťou. Predpokladá vznešenú dušu. Veľkodušní ľudia nie sú závistliví, a nie sú ani rivalmi druhých, necítia sa ponížení, ale naopak, vyrovnaní. Neberú na seba mnoho aktivít, ale iba tie, ktoré sú dôležité. Sú to ľudia úprimní, hodnoverní, aj keď trochu rezervovaní v dialógu. Sú tiež dobrými priateľmi. Milujú pravdu a neboja sa vyjaviť nič z toho, čo si myslia. Tým, že sú otvorení, sú aj  objektívni. Neobdivujú nič zveličene a nelipnú na nikom a ničom. Usilujú sa o cnostný život a o to, čo je vznešené. Aj v prípade, že im iní ublížia, odpúšťajú veľkoryso. Nevypínajú sa, ak ich chvália, ale ani nevešajú hlavu, ak ich kritizujú. Nesťažujú sa. Táto cnosť predpokladá vyšší stupeň dokonalosti.

2. Trpezlivosť umožňuje znášať morálne i fyzické utrpenie bez smútku v duši. Bez tejto cnosti by sme nemali zásluhy pre večný život. Motívom, ktorý napomáha k zdokonaleniu tejto cnosti je vedieť si povedať v ťažkej chvíli: som spokojný so všetkým, čo chce Boh, lebo On vie, čo mi osoží. Je tiež dobré častejšie si pripomínať utrpenie Pána Ježiša a bolesť jeho Matky s túžbou podobať sa. Rovnako aj uvedomovať si vlastnú hriešnosť a prijímať utrpenie ako prostriedok, ktorý obrusuje vlastné hrany a očisťuje nás a napokon aj oživovať v sebe nádej na večnú blaženosť, ktorá čaká na tých, ktorí znášajú všetko s Kristom a pre Krista.

3. Vytrvalosť je nápomocná k tomu, aby človek vytrvalo konal dobro aj napriek veľkým ťažkostiam. Čím viac sa niekto snaží, tým je viac podopieraný milosťou vytrvalosti. Vytrvalosť je silou toho, kto chce žiť dobre. Vytrvalosť nie je špeciálna cnosť, ale je to cnostná kondícia všetkých cností. Vytrvať v ťažkých veciach nie je jednoduché, je to milosť, Boží dar, ako hovorieval sv. Augustín. Vo vytrvalosti sa možno cvičiť. Jej úlohou je uniesť to, čo je potrebné. Patrí medzi potenciálne časti cnosti odvahy a sily a je im aj podriadená. Prekážkou vytrvalosti je lenivosť, ktorú ovplyvňujú zaužívané návyky, ale tiež aj tvrdošijnosť.

4. Stálosť je v úzkom vzťahu aj s vytrvalosťou. Zotrvať v niečom je súčasťou a výsledkom vytrvalosti. Obidvom ide o stálosť v dobre. Stálosť posilňuje ľudskú dušu vo vonkajších ťažkostiach, napr. chráni pred vplyvom zlého príkladu zvonku, alebo pred pokušením pod tlakom vonkajších okolností, alebo aj premrštených módnych trendov.

4. Morálna cnosť miernosti alebo aj zdržanlivosti Summa Th.,  II-II, q. 141- 170)

V každej ľudskej činnosti sa rozhodujeme jednak o sebe samých a jednak o našich skutkoch. Miernosť alebo zdržanlivosť (grécky sophrosyne, latinsky temperantia) považujeme za  moderovanú rozumnú silu. S ich pomocou ovládame vlastnú citlivosť a impulzy, ktoré môžu človeka provokovať k agresivite. Miernosť je nesmierne dôležitá aj preto, aby sme sa ovládali vo všetkom, čo sa nám páči, lebo človek nemôže mať všetko.

Táto morálna cnosť kontroluje chute, teda to, čo sa nám páči, zosúlaďuje ich s rozumom tým, že usmerňuje náklonnosti (striedmosť v jedení a v pití), ako aj hmatové chute (čistota v dotykoch tela, ale aj čistota myšlienok). Miernosť alebo zdržanlivosť môže byť prirodzená (získaná cvičením sa v návykoch) aj nadprirodzená (askéti, mystici). Predmetom miernosti sú ľudské chute a všetko to, čo sa nám páči.

Pramene k cnosti miernosti možno u sv. Tomáša hľadať u Aristotela (7. kniha Etiky Nikomachovej), u Senecu (Opuscolo De Ira e De Clementia), u sv. Augustína (porov. Soliloquia I, 6. 13; De Civitate Dei; De beata vita 1, 4), u sv. Gregora Veľkého v súvislosti s jeho pojednávaním o hlavných hriechoch, u Petra Lombardského (3 Sent. d. 33, a. 1-3), u sv. Benedikta (Regula Benedicti). Podľa sv. Tomáša Akvinského miernosť je cnosťou, ktorá sa nemôže zaobísť bez rozvážnosti, ale ani bez spravodlivosti a sily, ktoré sú vyššie ako miernosť. K miernosti priradil dar bázne Božej, ale zároveň tvrdil, že pre túto cnosť sú dôležité aj teologálne cnosti a špeciálne nádej.

V reálnom živote nie je jednoduché zosúladiť to, čo sa nám páči, a tým, čo sa musí. Tento bod je veľmi citlivý a závislý od našich osobných rozhodnutí. Výraz miernosť označuje udržanie istej miery, ktorú zdravý rozum predpokladá pri každej činnosti. Miernosť počíta s istou kondíciou zmierňujúcou náchylnosť k niečomu, čo sa páči zmyslom. Udržiava nás v zdravých limitoch rozumu. Funkciou tejto cnosti je brzdiť a kontrolovať chtivú náklonnosť voči všetkému, a po čom pachtia zmysly (dozerá na chuť, hmat a city). Je jednou z najdôležitejších cností pre duchovný život. Mierny človek sa neorientuje len na moderovanie tela, ale aj na vonkajšie dobra, ako napr. bohatstvo, funkcie, honor. Sv. Augustín učil, že. „Mierny človek nehľadí iba na potreby prítomného života, ale aj na úlohy.“[27] Je pravda, že Boh obdaril človeka silnou túžbou po radostiach, slastiach a zábavách, ktoré relatívne slúžia k zachovaniu ľudského indivídua a majú aj vznešený cieľ, ale za predpokladu, že racionálny človek ich vie s mierou a múdro užívať a aj moderovať.

Sv. Pavol vo svojom liste (porov. Rim 1) nie náhodou odporúčal Miernosť v pití a v jedení a sv. Tomáš Akvinský tvrdil, že cnosť miernosti má tri časti: integrujúce, subjektívne a potenciálne.

Medzi Integrujúce časti patrí: hanblivosť a čestnosť, ktoré učia milovať krásu a čistotu. Hanblivosť nie je cnosťou v pravom slova zmysle, ale je to cit vlastný iba človeku, ktorý stimuluje k obave buď z nešťastia alebo z nejakej zbabelosti. Ľudská hanblivosť je takmer vždy sprevádzaná vonkajšou zmenou, napr. viditeľné začervenanie sa, alebo zblednutie. Je to chvályhodný cit, pretože obava a strach sú  regulované rozumom a spôsobujú istú averziu voči degradujúcim veciam. Pocit hanby pre naše nedokonalosti okusujeme často pred našimi blízkymi alebo priateľmi, ktorí nás poznajú lepšie a medzi ktorými musíme žiť, ale tiež aj pred múdrymi a dokonalými ľuďmi, a to nielen pre priamosť ich úsudku, ale aj pod vplyvom toho, že si ich vážime. Čestnosť označuje istú dôstojnosť spojenú s miernosťou, ktorá vďaka určitému stupňu duchovnej krásy pripomína ľuďom, aby neskĺzli k pýche, k seba obdivu a k lakomstvu.

Medzi subjektívne časti cnosti miernosti patrí: striedmosť, skromnosť, pokora, jednoduchosť a disciplinovanosť.

K potenciálnym častiam cnosti miernosti patrí: krotkosť, zhovievavosť, pokora, skromnosť a eutrapelia, alebo tzv. morálka voľného času.

Krotkosť – reguluje prchkosť a hnev. Je však potrebné rozlišovať medzi spravodlivým hnevom (hnev Pána Ježiša voči predavačom v jeruzalemskom chráme) a ľudským hnevom, ktorý je slabosťou a nedostatkom sebaovládania.

Zhovievavosť – vychádza z jemnosti duše. Je nevyhnutnou najmä pre profesionálnych sudcov  a pre tých, ktorí určujú tresty za previnenia. 

Pokora – je veľmi dôležitá najmä v duchovnom živote, nakoľko usmerňuje nezriadené a povýšenecké túžby. Vďaka nej poznáme sami seba a pamätáme na to, že všetko, čo máme sme dostali z Božích rúk.

Skromnosť – úzko súvisí s  vonkajšími prejavmi človeka, napr. gestá, spoločenské správanie, spôsob odievania. My všetci sme súdení podľa vonkajších vecí. Sv. Augustín preto vo svojej Regule dôrazne nariadil “dbať na vonkajšiu skromnosť“, aby v správaní nedošlo k pohoršeniu druhých.

Eutrapelia – je morálkou voľného času. Človek potrebuje mať aj voľný čas pre zdravý relax a oddych od každodenných povinností, ktorý mu má prinavrátiť energiu a sily skonzumované prácou. Avšak aj rekreovať sa možno spôsobom počestným a radostným. Mladí ľudia, keďže ešte nemajú veľké životné skúsenosti, nevedia ovládať svoje prirodzené náklonnosti, ale majú sa tomu učiť. V praktickom živote a aj pri relaxe je veľmi užitočné, ak si vieme odoprieť veci, ktoré sa nám páčia, ak kontrolujeme svoj zrak, predstavy, a predovšetkým, ak sa usilujeme o dobré aktivity a ak v sebe kultivujeme zmysel kresťanskej dôstojnosti a tiež vedomie, že všade kde sme a vo všetkom čo robíme, máme vydávať svedectvo o našej viere v Ježiša Krista.

Cnosť miernosti je obohatená o dar bázne Božej a tento dar stimuluje kresťanov k dobrovoľným obetám z lásky k Bohu a aj k obdivu krásy Božích stvorení. Sv. Tomáš si však položil aj otázku: ako si má človek počínať, aby v ňom rástla cnosť miernosti? A odporúčal: pestovať v sebe lásku k Bohu, k modlitbe, k samote, bdieť nad zmyslami, byť slobodnými od ľudí i vecí, a to tak, že denne v sebe obnovíme akt lásky k Bohu, že sa zapájame do aktivít apoštolátu a do služby lásky voči blížnym, ktorí potrebujú našu pomoc. 

 

Záver

Každý kresťan a aj každý rozumný človek by mal poznať dôležitosť morálnych cností kvôli úspešnosti vlastného života, pretože práve oni umocňujú slobodné rozhodnutia k dobru a k láske a zároveň koordinujú osobné životné plány a povolanie smerom k vyššej dokonalosti.

Morálne poznanie počíta s osobnou iniciatívou a snahou pochopiť, že najdokonalejším a jediným základom kresťanskej morálky je viera v Ježiša Krista, to znamená život v láske. Tomáš Akvinský si veľmi prial, aby bola kresťanská morálka zároveň aj veľmi humánna.

V náuke T. Akvinského o morálnych cnostiach nemožno prehliadnuť jeho záujem o človeka, teda o jeho večné šťastie a blaženosť. Obidve ašpirácie v sebe integrujú tri pozitívne skutočnosti: radosť, pokoj a sebarealizáciu. Radosť je predtuchou blaženosti a ochranou pred umelo vytváraným naratívom strachu pred budúcnosťou. Pokoj vytvára pozitívne podmienky pre sebarealizáciu a sebarealizácia prináša radosť.

Prirodzené náklonnosti (inclinationes naturalis) sú u Akvinského, ako aj v celej scholastickej filozofii identifikovateľné s citom pre hodnoty, ktoré predstavujú kvalitu. Jedinou absolútnou anti-hodnotou je u Tomáša nula (nič, ničota).    

Použitá literatúra: 

AKVINSKÝ, T. Summa th., I., q. 29, a. 3. Bologna: Edizioni Studio domenicano, 1984.
AKVINSKÝ, T. Summa Theologiae. I-II, q. 1, a. 1-2.
AKVINSKÝ, T. Summa th., I-II, q. 94, a. 1, ad 2.
AKVINSKÝ, T. Summa theologiae. I-II, q. 57, a. 5, ad respondem. Bologna: Edizioni Studio domenicano, 1985.
AKVINSKÝ, T. Summa th., II-II, q. 47, a. 3.
AKVINSKÝ, T. Teologická Summa, II-II, q. 47, a. 7.
AKVINSKÝ, T. Summa Th., II-II, q. 58, a. 1.
AKVINSKÝ, T. Summa Th. II-II, q. 58, a. 12.
AKVINSKÝ, T. De veritate, q. 17, a. 3.
AMBRÓZ, sv.. De Virginitate, CXVIII, PL 10, 303.
BEDNARSKI, F. In: Roža duchowna 52 (1950), s. 103 - 104; Roma: Duszpasterz Polski zagranica, 9 (1958), s. 94-103.
CAPONE, D. Prudenza e coscienza. Roma: Pontificia Universitá Lateranense, 1968/69.
DEMAN, Th. La prudence. Paris-Tournai-Rome: Ed. La Revue des Jeunes, 1949.
GULLO, G. Prudenza e politica. Napoli: Edizioni domenicane italiane, Acireale, 1959.
HÄRING, B. La legge di Cristo, vol. III., Brescia: 1968.
HREHOVÁ, H. Rozvážnosť a voľba podľa sv. Tomáša Akvinského. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2006.
JÁN PAVOL II. In: L´Osservatore Romano, Anno CXVIII., n. 248 (35 931), Roma: 26. 10. 1978, s. 1- 2.
PIEPER, J. Die Wirklichkeit und das Gute (Realita a dobro). Leipzig: 1935.
PIUS XII. L´allocuzione alla Federazione della gioventú femminile cattolica (18. 4. 1952),
Roma: A.A.S., 1952/148.
ROSIK, S. Roczniky Theologiczno-kanoniczne (tom XVIII.), Lublin: 1971, zeszyt 3. Summa th., II.-II., q. 47.
WORONIECKI, J. Katolicka etyka wychowavcza, II./I. Lublin: KUL, 1986.
II. Vatikánsky koncil: Konštitúcia Gaudium et spes, č. 16. Roma 1965.
Písmo sväté. Rím: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, 1995.

Poznámky:

[1] U Grékov sa múdrosť považovala za cnosť už od čias filozofa Platóna (427 – 347 pred Kr.).
[2] Sv. AMBRÓZ. De Virginitate, CXVIII, PL 10, 303.
[3] V Peciarovom Encyklopedickom slovníku slovenského jazyka sa termínom rozvážnosť, alebo opatrnosť označuje múdry akt, ktorý je dobre premyslený a zhodnotený.
[4] DEMAN, Th. La prudence. Paris-Tournai-Rome: Ed. La Revue des Jeunes, 1949, s. 264.
[5] Porov. AKVINSKÝ, T. Teologická Summa, II-II, q. 47, a. 7.
[6] AKVINSKÝ, T. Summa theologiae. I-II, q. 57, a. 5, ad respondem.
[7] PIUS XII. L´allocuzione alla Federazione della gioventú femminile cattolica (18. 4. 1952), Roma: A.A.S., 1952/148.
[8] PIEPER, J. Die Wirklichkeit und das Gute (Realita a dobro). Leipzig: 1935, s. 6.
[9] CAPONE, D. Prudenza e coscienza. Roma: Pontificia Universitá Lateranense, 1968/69, s. 42.
[10] WORONIECKI, J. Katolicka etyka wychowavcza, II./I. Lublin: KUL, 1986, s. 14.
[11] BEDNARSKI, F. In: Roža duchowna 52 (1950), s. 103 - 104; Roma: Duszpasterz Polski zagranica, 9 (1958), s. 94-103.
[12] Porov. ROSIK, S. Roczniky Theologiczno-kanoniczne (tom XVIII.), Lublin: 1971, zeszyt 3. Summa th., II.-II., q. 47.
[13] AKVINSKÝ, T. Summa th., II-II, q. 47, a. 3.
[14] JÁN PAVOL II. In: L´Osservatore Romano, Anno CXVIII., n. 248 (35 931), Roma: 26. 10. 1978, s. 1- 2.[15] Tamže.
[16] HÄRING, B. La legge di Cristo, vol. III., Brescia: 1968, s. 24 - 27.
[17] Treba však povedať, že otázkami svedomia sa zaoberali už antickí filozofi. Napríklad Sokrates (469 – 399 pred Kr.), ktorý sa prostredníctvom svojho žiaka Xenofóna (430 – 355 pred Kr.) opýtal Eutidema, či bol v Delfách a či ho upútal nápis „Poznaj sám seba“ (porov. In: Xenofón: Detti memorabili. 4, 2, 24) na architráve chrámu. Svedomie sa u neho identifikuje s pojmom daímon (strážny duch, boh, božstvo, hlas), ktorý upozorňuje ľudí na zlé skutky.
[18] Porov. AKVINSKÝ, T. Summa th., I-II, q. 94, a. 1, ad 2.
[19] AKVINSKÝ, T. De veritate, q. 16, a. 3. Porov.: „Impossibile est quod synderesis axtinguatur: sicut impossibile est quod anima hominis privetur lumine intellectus agentis... hoc enim lumen est de natura ipsius animae, cum per hoc sit intellectualis.“
[20]  Porov. GULLO, G. Prudenza e politica. Napoli: Edizioni domenicane italiane, Acireale, 1959, s. 69.
[21] II. Vatikánsky koncil: Konštitúcia Gaudium et spes, č. 16.
[22] AKVINSKÝ, T. Summa th., I., q. 29, a. 3.
[23] HREHOVÁ, H. Rozvážnosť a voľba podľa sv. Tomáša Akvinského. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2006, s. 47.
[24] AKVINSKÝ, T. Summa Th., II-II, q. 58, a. 1.
[25] AKVINSKÝ, T. Summa Th. II-II, q. 58, a. 12.
[26] Porov. AKVINSKÝ, T. Summa Theologiae. I-II, q. 1, a. 1-2.
[27] AUGUSTÍN, sv. De Moribus Eccle., c. 21.