Ing. Marián Tkáč, PhD. 

Dejiny slovenského národa sa začínajú v dávnoveku.
Potvrdil to prof. Sforza zo Stanfordskej univerzity v USA na základe výskumu kyseliny DNA, ktorá je nositeľkou genetických informácií v bunkovom jadre.
Podľa výsledkov výskumov, ktoré oznámil doc. Ferák, korene 85% percent našej populácie siahajú do doby spred 20 až 50-tisíc rokmi. Teda ôsmi až deviati spomedzi nás sú v poradí osemstou až dvojtisícou generáciou ľudí nepretržite žijúcich na širšom území Karpát, Dunaja, Moravy a Tisy.

Spred 23-tisíc rokov pochádza Venuša z Moravian nad Váhom, jedno z vrcholných diel európskeho praveku. Slovensko bolo teda od začiatku zapojené do búrlivého rozvoja umenia, ktorý trvá už tisíc generácií.

Predkovia každého desiateho spomedzi nás žili tu od  neolitickej revolúcie, teda pred 8 až 10-tisíc rokmi. Vtedy došlo k prvej zásadnej zmene v živote: ľudia začali obrábať pôdu, chovať dobytok, vyrábať hlinené nádoby, tkať. Prišli na to, ako využívať domestikované zvieratá, psov, kozy, ovce, prasatá i hovädzí dobytok. Z človeka zberača potravy sa stal jej výrobca.

Obilie sa najskôr jedlo vo forme krúp a kaše, ale od šiesteho tisícročia starého letopočtu sa už kvasilo, aby sa z neho uvarila medovina či pivo. Pri prepočte na generácie sme teda 320. generácia, ktorá vie, ako chutí pivo. Iba päť percent spomedzi nás má predka, ktorý sem prišiel na prelome 5. a 6. storočia, teda pred 60 generáciami v rámci okrídleného „sťahovania národov“. Historici predpokladajú, že pred 8 až 10-tisíc rokmi, teda pred 360 až 400 generáciami, bol osídlený každý kút Zeme, teda aj Slovensko.

Tunajšie etnikum sa vyvíjalo kontinuálne prinajmenšom od 7. tisícročia pred zmenou letopočtu, teda narodením Krista. Slovania, vystupujúci pod rôznymi menami -  Kvádi, Markomani či Suevi a Suoveni - sú jedným z najstarších národov žijúcich v Európe. Žili na území, ktoré starí historici nazvali Germániou.

Informácie o našich predkoch možno nájsť v prácach Strabóna (De origine Slavorum), Plíniusa Staršieho (žil v r. 23-79, dielo Naturalis Historia), Prokopiosa (6. stor., dielo Del bello Gothico), Ptolemaiosa, Scholastikusa (žil 380-430), Jordanesa (žil v 6. storočí), Tacitusa (Germaniae), Paulusa Orosiusa (žil 385-420), Tertulianusa a ďalších, o ktorých sa opiera autor najstarších napísaných slovenských dejín z roku 1780, katolícky kňaz Juraj Papánek: Historia Gentis Slavae (Dejiny slovenského národa).

Svoj výklad začína štyristo rokov pred narodením Krista zoznamom kráľov slovenského národa. Tu je: Moravinus, Piramnis, Arionistus, Cimerius, Nasiva, Ingevon.

Ing. Marián Tkáč, PhD.

Podľa Juraja Papánka od čias narodenia Krista vládli Slovákom Marobud (za vlády cisára Augusta a Tibéria), Kotvald, Vannius (Vaňo), Vangius (Vančo), Cimber, Thidrus (Trut), Verabert (Varo-brat), Gunterich, Arderik (Atalus), Ferimund, Osinuch, Gabin, Percha, Fridegild, Rosemund, kresťan katolík. Jeho manželka Fritigil sa uchádzala o kresťanskú náuku u sv. Ambróza, učiteľa Cirkvi, ktorý zomrel 4. apríla 397. Vďaka nej bol v Nitre už vo štvrtom storočí biskup. Volal sa Sunnias.

V rokoch 19 až 9 pred narodením Krista zriadili Rimania provinciu Panónia, v ktorej bolo pleso – PELSO, dnešný Balatón. Severná hranica tejto provincie – LIMES ROMANUM – od ústia Moravy do Dunaja po Ipeľ je južnou hranicou dnešného Slovenska.

Tacitus píše, že Vaniovo kráľovstvo siahalo „ab Maro usque as Patissum“, od Moravy po Tisu. Vanio, ktorého dosadili Rimania, od roku 21 do roku 51 – vládol Kvádom. Historik Sasinek vysvetľuje: „Q“ je „V“ a Quadi sú Vadi, Važania. 

Počas vlády Vania sa začalo u nás s pokresťančovaním. Za Dunaj poslal sv. Peter svojich žiakov, misionárov Syrusa a Juventiusa, ktorí učili evanjelium na Božišti pri Nitre.

Sú aj informácie, že zvesť o Kristovi priniesol pod Zobor sám učiteľ národov sv. Pavol. Pohanský koreň našich predkov bol však tuhý. Ich pokresťančovanie trvalo až do misie Konštantína–Cyrila a Metoda v deviatom storočí.

Rimania v našom susedstve boli vyše štyristo rokov. Tu, na Hrone padal 11. júla 172 na légiu Marka Aurélia zázračný dážď. Svedčí o tom výjav na víťaznom stĺpe Piazza Colona v Ríme. Ten stĺp je akýmsi kamenným záznamom udalostí v Kvádii, na starom Slovensku.

Tunajšieho kráľa Gabina zabili Rimania v Brigetiu (dnes Komárno/Komárom) preto, že sa doňho zaľúbila rímska princezná Konštancia. No naši predkovia pomstili jeho smrť. Jeden z nich vyzul čižmu a hodil ju smerom k cisárovi s povestným „Mor ho!“ – Bolo to 17. novembra 375.

 

Ing. Marián Tkáč, PhD.

A potom – podľa Papánka – po Kunimundovi, Marovodovi a Babakovi, za ktorého vlády Slováci zanechali meno Markomani, prichádza na scénu Samo. Vládol od roku 623. Bránil nezávislosť Slovenov/Slovákov nielen voči Avarom, ale aj voči Frankom, a vytvoril ríšu, ktorá vošla do dejín pod jeho menom.

Známa je jeho úspešná bitka pri Vogastisburgu v roku 631, zrejme pri ústí Váhu do Dunaja.

Keď Samo po tridsiatich piatich rokoch vlády v roku 658 zomrel, mal s dvanástimi ženami spolu 35 synov a dcér. Zrejme oni vládli kniežatstvám okolo stredného Dunaja, v Nitrave/Nitriansku, budúcom Nitrianskom kniežatstve/kráľovstve. To siahalo na západ až po Labe, na juh od Dunaja do Panónie, a na východ až po Tisu. Susedom na západe a juhu im bolo Korutánsko, na východe Potisie, čiže dolná Morava.

Centrom týchto kniežatstiev bola Nitra.

Archeológovia objavili pri obci Ražňany neďaleko Prešova unikátne stopy pravdepodobne rímskej kamennej stavby z 3. – 4. storočia. Jedinečný nález bol pravdepodobne súčasťou sídla kráľa Vandalov. Veľmi bohatý hrob sa našiel aj blízkej obci Ostrovany. Nález dvojhrobky panovníka Z Popradu-Matejoviec ohraničujú odborníci rokmi 700 pred Kr. až do 500 po Kr.

Z Bojnej neďaleko Topoľčian pochádzajú unikátne nálezy z obdobia najmenej päťdesiat rokov pred príchodom bratov zo Solúna. Aj dodnes „živý“ zvon.

 

Ing. Marián Tkáč, PhD.

Rastislav spolu so Svätoplukom a Pribinovým nástupcom, synom Koceľom, požiadal v roku 862 byzantského cisára Michala o učených mužov slovami - „My, Sloveni, sme ľud prostý“.

Konštantín vytvoril písmo pre Slovenov, glagoliku, a spolu s Metodom preložili ešte pred cestou väčšinu kníh Svätého Písma. Po príchode na stredný Dunaj založili vysokoškolské učilište podľa vzoru konštantínopolskej vysokej školy. Vznikla prekladová i pôvodná literatúra, napr. Zákon súdny ľuďom či Proglas, Predslov, básnický predhovor k prekladu evanjelia.

Po 40 mesiacoch misie medzi našimi predkami putovali do Ríma na pozvanie pápeža Mikuláša I., ktorý sa dopočul o ich misii a ostatkoch sv. Klementa, ktoré niesli so sebou. Cestou do Ríma pobudli istý čas na Blatnohrade u Pribinovho syna, kniežaťa Koceľa a viedli dišputu s trojjazyčníkmi. Kým došli do Ríma, Mikuláš I. umrel a na jeho miesto bol zvolený nový pápež Hadrián II., ktorý ich prijal veľmi úctivo. V roku 867 Hadrián II. schválil ich postup aj ich bohoslužobné knihy a v roku 868 vydal bulu Gloria in excelsis Deo, v ktorej slávnostne ustanovil slovenčinu za štvrtý oficiálny liturgický jazyk. Pápež dal vysvätiť pomocníkov Konštantína a Metoda za kňazov, obnovil starodávne sriemske arcibiskupstvo a podriadil ho priamo Svätej Stolici. Metod sa po smrti svojho brata – Konštantína-Cyrila (14. februára 869, pochovaný je v rímskom chráme San Clemente) stal panónsko-moravským arcibiskupom.

Frankovia sa mstili. Zajali a oslepili Rastislava, väznili Metoda i Svätopluka, ktorý sa ľsťou oslobodil a s podporou kňaza Slavomíra porazil Frankov pod Devínom. Frankovia čoskoro vyslali ku Svätoplukovi intrigána Vichinga, ktorý sa stal nitrianskym biskupom.

Metod na smrteľnej posteli ustanovil za svojho nástupcu Gorazda týmito slovami: „Toto je vašej zeme slobodný muž, učený dobre v latinských knihách, pravoverný.“

Metod umrel 6. apríla 885. Viching ako nitriansky biskup zničil Metodovo dielo vyhnaním jeho asi 200 učeníkov, medzi ktorými vynikal náš rodák Gorazd. Podľa niektorých názorov boli Slovákmi aj Kliment a Naum.

Vyhnaných učeníkov kúpil na trhu v Benátkach bulharský kráľ Boris, a tak sa dielo sv. Cyrila a Metoda rozšírilo medzi južnými a východnými Slovanmi, pričom sa ako „stará viera“ zachovalo aj na severovýchodnom Slovensku.

V tých časoch vstupujú do našich dejín po sedmopočetníkoch (sv. Cyril, Metod - ktorých sviatok, zaradený na 14. marca, dosiahla u pápeža až Mária Terézia v roku 1777 - a ich učeníci, ako aj Svätopluk) ďalší svätci z nášho územia: Bystrík, Svorad-Andrej, Benedik, Astrik, Imrich, Ladislav, Maurus, Mojsej Uhrín – Mojžiš Uhorský, ktorý sa narodil v roku 983 na východnom Slovensku a umrel v roku 1043 a jeho ostatky sú uložené v kyjevskej Pečorskej Lavre.

 

Ing. Marián Tkáč, PhD. 

Po Samovi vládli našim predkom – podľa Juraja Papánka - siedmi panovníci: Marot, Svates (Svätoš), Samomir, Samoslav, Lech, Hormidor, Mogemir (Mojmír I.)

Ôsmym bol Pribina (Brynno), ktorý sa narodil okolo roku 800. Pohľad na neho a jeho vládnutie až dosiaľ vychádzal najmä zo spisu „O obrátení Bavorov a Korutáncov“, podľa ktorého bol „istý Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom“, a tak údajne vznikla Veľká Morava.

V tom spise sú však podľa nemeckého historika Tönsmeyera (pozri jeho stať v knihe Koceľ a Blatnohrad, 2013) nepravdy. Pribinovi predkovia boli spríbuznení s Bavormi a od polovice 8. storočia sa ako kresťania stretávali v Bratstve sv. Petra v Salzburgu. Zmienka o Pribinovom krste v Traismaueri je teda „jednoznačne lož“ zo strany franských biskupov s cieľom presvedčiť pápeža, že Nitra patrí im.

Pribina sa oženil s bavorskou princeznou, spríbuznenou s arcibiskupom Adalramom, ktorý počas Pribinovej svadby vysvätil v Nitre – v poradí už druhý kostol. Prvý, zasvätený sv. Emerámovi, pochádzal z čias bavorského panovníka Tassila III., ktorý bol v rokoch 757 – 788 neobmedzeným vládcom v Bavorsku.

Informácia o tom, že „Brno aj ďalšie mestá (Nitra, Bratislava) začiatkom 9. storočia vlastnil knieža Pribina, a podľa Pribinu aj mesto Brno (Brynna) bolo pomenované“ – ešte v roku 2018 bola vo wikipedii pri hesle „Brno“ s odvolaním sa na Johannesa Aventinusa (1477 – 1534). Informácia je z jeho diela Anály Bavorov resp. Bavorská kronika (Annales ducum Boiariae/Annales Boiorum resp. Bayerische Chronik).

Pribina teda vládol na oboch stranách rieky Moravy.

Nepriaznivé dôsledky pre Pribinu mali bavorsko-franské rozbroje. Keď Frankovia ovládli Bavorsko, a potom, čo v januári roku 836 umrel Adalram, prišiel Pribina o jedného zo svojich vplyvných ochrancov. Vtedy pod tlakom Frankov musel Pribina Nitru opustiť a Frankovia kráľovstvo svojho suseda zmenšili, od Nitry oddelili Moravu. Tam dosadili Mojmíra spomedzi južných Slovanov, pre ktorých je typické zakončenie mena na „mír“.

Zdá sa, že Mojmír nielenže nedobyl Nitru, ale ani nezaložil „Veľkú Moravu“ v roku 833. Naopak, Pribinovo panstvo – Nitrianske kráľovstvo (Aventinus tituluje Pribinu ako kráľa - rozdelili na dve časti. Mojmír neobsadil Nitru, tu vládol zrejme Svätoplukov otec.

V roku 846 sa stáva Pribina lénnym pánom časti Dolnej Panónie, kniežaťom pri starodávnom Pelse/Plese, Balatóne. Tu vybuduje hradisko a veľa kostolov. Zachoval sa list, ktorým kráľ Ľudovít Nemec 20. februára 860 odobril Pribinovo darovanie časti svojho územia kláštoru, a označil pritom Pribinovo územie, susediace s Nitrianskym kniežatstvom, za Slovenskú marku, teda územie susediace so Slovenskom.

V tom istom roku 846 Mojmír zomrel a na jeho miesto nastúpil jeho synovec Rastislav. Aj Rastislava však na trón v bezmennom moravskom meste (bol ním Devín na sútoku Moravy a Dunaja?) dosadili Frankovia. Ten bol oveľa odvážnejší a statočnejší ako jeho predchodca.

Slávny a mocný kráľ starých Slovákov Svätopluk čoskoro Nitrianske kráľovstvo zväčšil. Ovládol Moravu, ale aj Čechy, Vislansko a Potisie. Svojmu krstnému synovi Zventiboldovi, budúcemu kráľovi Lotrinska, daroval dvojramenný kríž, ktorý je lotrinským znakom doteraz.

Svätoplukovo meno je uvedené medzi benediktínskymi svätcami. Po jeho smrti bol posledným spoločným vládcom Slovenov nitrianskych, moravských a potiských, jeho syn Mojmír II.

Nitriansko/Nitrava ako osobitný celok, údelné kniežatstvo, (resp. údelné vojvodstvo), pretrvalo aj po príchode Turkov, ako nazývali starých Maďarov. V rokoch 1001–1029 patrilo Poľsku. Od roku 1048 tvorilo so susedným Biharskom jeden celok – tzv. tretinu kráľovstva, v ktorej vládli pretedenti (nástupcovia) uhorských kráľov: Štefan (Vajk), Ladislav, Vazul, Domoslav, Belo I., ktorý dokonca razil vlastné, kvalitnejšie mince ako kráľ Ondrej.

Po jeho smrti v roku 1063 kráľovskú korunu vďaka Nemcom získal Šalamún, Nitriansko vďaka Poliakom Belov syn Gejza a Ladislav. Gejza porazil Šalamúna 14. marca 1074 pri Moďorode a pod nitrianskym dvojkrížom ovládol Uhorsko. Od pápeža ako prvý dostal tzv. svätoštefanskú korunu kráľovskú korunu. Belov brat Ladislav vládol v Nitriansku. Nasledoval Álmoš, syn kráľa Gejzu I. Po rozporoch s bratom, kráľom Kolomanom, bol Álmoš zbavený vlády nad Nitrianskym kniežatstvom, a to definitívne zaniklo v roku 1108/1110.

 

Ing. Marián Tkáč, PhD.

Viching po úteku od Svätopluka v roku 891 isto poradil nemeckému panovníkovi Arnulfovi, aby si pozval na pomoc proti Slovenom ozbrojených kočovníkov, ktorým hovorili Turci, a ktorí boli predkami dnešných Maďarov. Stalo sa tak v roku 892. Aj keď v tom roku Frankovia ani s pomocou Turkov – Maďarov Svätopluka neporazili, čoskoro sa Maďari stali súčasťou našich dejín.

S Maďarmi sme žili takmer deväť storočí v spoločnom štáte a spolu sme odrážali nájazdy Tatárov, Turkov a iných drancovačov. Toto kráľovstvo sa volalo Regnum Marianum (do roku 1526), Uhorské kráľovstvo, Habsburská monarchia, Rakúsko-Uhorsko. Jeho prvý kráľ Štefan zaviedol ako úradnú reč latinčinu, ktorá pretrvala až do panovania Jozefa II., syna Márie Terézie. Vládli tu králi, z ktorých iba dvaja vedeli aj po maďarsky.

Vznikom Uhorska sme prišli o vlastné meno, ale aj o bane, ktoré ako Terra Baniensis poznal už Ptolemaios. V „Zlatej knihe baníckej“, ktorú vydali pri príležitosti návštev budúcich cisárov Jozefa a Leopolda v stredoslovenských banských mestách v roku 1766 sa uvádza: „Ako sa z archívov zistilo, objavili banskoštiavnické bane v 6. alebo začiatkom 7. storočia po slávnom narodení nášho Spasiteľa takzvaní Venedi, Sloveni, alebo Góti (v origináli: sogenannten Wenden, Slavos, oder Goten).“

Nemec Georgius Agricola (1490-1555) v knihe „De Re Metallica Libri XII“ (1556) uvádza, že banská činnosť v dnešnej Banskej Štiavnici, pomenovanej ako „Bana“, je dokázaná už v roku 745, v Kremnici v roku 770 a vo Zvolene v roku 795, naše najstaršie bane boli o 400 rokov staršie, ako najstaršie bane nemecké v mestách Goslar a Freiberg. Z toho teda vyplýva, že bane na našom území neotvorili Nemci, ale Slováci. Nemcov na naše územie pozývali ich sem uhorskí králi ako „hostí“. Uhorský štát slovenské bane „sprivatizoval“ a králi ich odovzdali „hosťom“ z Nemecka. Doma ostávalo len 10 percent výnosov.

Za Arpádovca Bela IV. (1235–1270) vpadli do Uhorska Tatári. V krvavej bitke pri rieke Slaná padlo 11. apríla 1241 na uhorskej strane viac ako 45-tisíc bojovníkov. Templári, ktorí pod vedením Jakuba de Mont Royal kryli kráľov ústup, padli do posledného muža. Belo IV. sa zachránil iba útekom cez Bratislavu (tu ho nakŕmili domáci Židia husami) na ostrovy v Jadranskom mori – do Trogiru.

Po náhlom odchode Tatárov začalo sa s výstavbou kamenných hradov, kráľ začal udeľovať výsady šľachte a pozýval „hostí“: prišli Nemci, ale aj Valasi, ktorým domáci vládcovia a aj cirkev poskytli osobitné práva, vrátane využívania vlastných právnych i hospodárskych inštitúcií.

Výmena dynastií po roku 1301 nebola „zamatová“. Spomedzi uchádzačov o trón po dlhom boji napokon v roku 1307 zvíťazil Karol Róbert (1301–1342), pravnuk kráľa Štefana V. (ten vládol v rokoch 1270–1272). Korunovali ho až trikrát, no o upevnenie svojej moci musel naďalej bojovať s oligarchami, ktorí aj vďaka „Zlatej bule“ kráľa Ondreja z roku 1222 ovládali Slovensko.

Najvýznamnejším z nich bol „pán Váhu a Tatier“ Matúš Čák Trenčiansky (1260–1321). Ten od roku 1299 mal v Trenčíne vlastný dvor s hodnostármi ako kráľ. Dvakrát ho pápež exkomunikoval, ale Karol Róbert ho vojensky nikdy neporazil.

Keď Čákovho spojenca Abu Omodeja v septembri 1311 zabili košickí mešťania, šiesti Abovi synovia ich zažalovali v nádeji, že kráľ rozhodne v ich prospech, lebo otec ako jeden z prvých prešiel už v roku 1304 do kráľovho tábora. Kráľ sa však postavil na stranu mesta. Vtedy sa Omodejovi synovia spojili s Matúšom Čákom a chystali odplatu.

Pätnásteho júna 1312 sa strhla bitka, označovaná za „bitku pri Rozhanovciach“, od čias Tatárov najkrvavejšia bitka s desaťtisícami ozbrojencov. V nej zradil a prešiel od Matúša Čáka na stranu Karola Róberta zvolenský župan Donč, najväčší podporovateľ budovania gotických stavieb na Slovensku. Čoskoro – aj keď nie pričinením magistra Donča – sa začalo s výstavbou najväčšej gotickej stavby nielen Slovenska, ale celého Uhorska, košického Dómu sv. Alžbety.

17. novembra 1328 rozhodol kráľ Karol Róbert o zriadení mincových komôr a o razbe mincí v Kremnici a v Smolníku. Vtedy založená mincovňa v Kremnici pracuje dodnes, je najstarším podnikom na celom svete. Tu sa od roku 1335 razili zlaté kremnické dukáty. Od druhej polovice 13. storočia do prvej polovice 14. storočia dosahovala ročná ťažba zlata na Slovensku v priemere dve tony, čo bolo 80 percent európskej produkcie.

Jeho syn, kráľ Ľudovít I. Veľký, ktorý zomrel v roku 1382 v Trnave, udelil rok predtým (1381) privilégium pre žilinských Slovákov. Jeho nástupcom bol zať, manžel dcéry Márie, Žigmund Luxemburský, ktorý za 37-tisíc kôp pražských grošov (čo bola suma veľká, bolo to šesť až sedem ton striebra) dal v roku 1412 Poľsku do zálohy trinásť spišských miest okolo Starej Ľubovne. Žigmundove rozhodnutie trvalo nasledujúcich 361 rokov, až do 18. septembra 1773, keď príslušnú dohodu o vrátení spišských miest odobril poľský kráľ Stanislav II. Poniatowski.

Žigmund bojoval s husitmi, ktorých cesty na Slovensko poeticky nazvali „spanilými jazdami“, ktoré neboli nič iné, ako rabovanie a drancovanie. Žigmund z vďaky za pomoc proti husitom udelil Bratislave mincové privilégiá, čo prinieslo mestu finančný výnos. Mincovňa mala sídlo v dnešnej Starej radnici.

Dôležitým dátumom v našich dejinách je 29. august 1526, keď v bitke pri Moháči zahynul kráľ Ľudovít II. a značnú časť Uhorska obsadili Turci. Od roku 1541 sa korunovačným mestom stala Bratislava a sídlom Ostrihomského arcibiskupstva sa od roku 1543 stala Trnava (do roku 1820).

 

Ing. Marián Tkáč, PhD. 

Ešte pred bitkou pri Moháči (29. august 1526) sa začínalo šíriť reformačné učenie Martina Luthera (ten pribil svoje tézy 31. októbra 1517 na dvere katedrály vo Wittenbergu), ale aj politický a hospodársky chaos. Znehodnocovanie mincí Turzovcami a Fuggerovcami viedlo k baníckemu povstaniu. To vypuklo 19. mája 1525 v Banskej Bystrici.

V roku 1526 zanikol starý uhorský štát a v Budíne sedel turecký paša a päť až šesť generácií našich predkov žilo v sústavnom ohrozovaní Turkami. Uhorskú zástavu s dvojkrížom držalo viac ako stopäťdesiat rokov Slovensko. Oficiálny názov pre slovenské územie bol vtedy Kráľovské Uhorsko, ktoré nemalo nič spoločné s Maďarskom.

Pri rozhodujúcej bitke s Turkami Ján Zápoľský, usilujúci sa o trón, neprišiel na pomoc, hoci mal početnejšie vojsko. Krátko na to vypukla občianska vojna medzi uchádzačmi o trón, Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským.

Nie iba bitky a králi ovplyvňovali beh našich dejín, ale aj naše významné rody. V 15. storočí prichádzajú na scénu dejín Turzovci zo spišských Betlanoviec, náš najslávnejší rod z prelomu stredoveku a novoveku. V časoch objavenia Ameriky založil Ján Turzo mediarsku obchodnú spoločnosť v Banskej Bystrici (1495). Tá po spojení – podnikateľskom i rodinnom - Turzovcov s Fuggerovcami z bavorského Augsburgu získala úplnú kontrolu nad ťažbou a obchodom s meďou v celej Európe. Slovensko bolo najväčším producentom medi v Európe. Naša meď zdobila kopuly európskych katedrál, použili ju pri stavbe lodí pre objavenie Ameriky.

Takmer dve storočia patrili Turzovci k najvýznamnejším magnátskym rodinám v strednej Európe. Zastávali celý rad významných pozícií na svetskom, ako aj na cirkevnom poli; tu dokonca v oboch „chotároch“, katolíckom i evanjelickom. Otec palatína Juraja Turza, František, bol istý čas (1534-1557) nitrianskym biskupom.

„Slováci nesli vedle Chorvátů hlavní tíhu nepřetržitých válek s Turky a nepoddajnými Maďary sedmihradskými,“ napísal v roku 1927 v knihe Dějiny Slovanstva Jaroslav Bidlo. A Turzovci patrili medzi najväčších turkobijcov.

Uhorsko oslabovala a slovenské obyvateľstvo poškodzovala séria útokov zo strany sedmohradských, zväčša kalvínskych odbojníkov proti habsburskej Viedni. Bočkaj, Betlehen, Vešeleni, Juraj Rákoci, Imrich Tököli a napokon František II. Rákoci.

Keď stratili kuruci podporu Francúzska a Poľska, spojili sa s Turkami. S pomocou Osmanskej ríše ovládol Tököli postupne polovicu dnešného Slovenska a Maďarska. Jeho vyslanci na jeseň 1681 predložili Turkom návrh na utvorenie „samostatného“ kniežatstva na našom území, kde prebiehali ustavičné vojenské konflikty. Turecký miestodržiteľ ho 16. septembra 1682 korunoval za kráľa – „slovenského kráľa“ - Uhorska s povinnosťou platiť Osmanom 40-tisíc toliarov ročne za ochranu.

Rok 1683 je pamätným v našich dejinách. Veľkovezír Kara Mustafa sa rozhodol pokoriť Habsburgovcov dobytím Viedne. Málokedy v dovtedajších dejinách strednej Európy bol jej civilizačný a kultúrny vývoj ohrozený do takej miery, ako práve v tom roku - možno sa mu približujeme v súčasnosti. Išlo o Európu a jej kresťanstvo, čo nakoniec zblížilo poľského kráľa Jána III. Sobieského s Habsburgovcami. K zmene politiky Poľska prispela aj pápežská stolica, aj diplomatické kroky nášho kardinála Juraja Selepčéniho.

Turci 16. júna 1683 obkľúčili Viedeň. Mesto bránila relatívne slabá posádka a dobrovoľnícke útvary a cisár Leopold utiekol z Viedne do Linca. Jedenásteho septembra 1683 obsadili spojenecké vojská poľského kráľa Jána Sobieskeho, vojvodu lotrinského a kniežaťa bádenského vyvýšeniny na Kahlenbergu a na druhý deň ráno sa začal rozhodujúci boj. Trval až do večera a skončil sa úplnou porážkou a ústupom Turkov. Táto bitka znamenala začiatok konca tureckej moci v Uhorsku. Ten deň – 12. september - vyhlásil pápež Inocent XI. za sviatok Panny Márie, pod zástavou ktorej bojovali víťazi.

Turci už Svätej lige, protitureckej koalícii Rakúska, Poľska, pápeža Inocenta XI. a Benátok, ktorá vznikla v marci 1684, nedokázali odporovať. Keď sa ku Svätej lige pripojilo aj Rusko, Leopold využil príležitosť na vytlačenie Tököliho zo Slovenska a Sedmohradska. Mierom v Karloviciach v roku 1699 boli Turci prinútení zriecť sa Uhorska a Sedmohradska, a bývalého „kuruckého kráľa“ Imricha Tököliho vypovedali z Uhorska. Svoj život potom dožíval ďaleko od európskeho diania v Malej Ázii. Zomrel v roku 1705 v Nikomédii. Jeho telesné za veľkých osláv previezli v roku 1906 do Kežmarku a uložili ich v protestantskom kostole. Manželstvom s Helenou Zrínskou, vdovou po Františkovi I. Rákocim, vyženil Imrich syna – kontroverzného Františka II. Rákociho, ktorý bol akoby Tököliho „dedičom“ a zorganizoval posledný protihabsburský odboj. Od roku 1906 je on a jeho spolubojovníci pochovaný v krypte Katedrály sv. Alžbety v Košiciach a v lodi kostola je obraz Františka II. Rákociho, klaňajúceho sa tureckému vládcovi.

 

Ing. Marián Tkáč, PhD.

V tých časoch bolo slovenské povedomie živé. Napríklad cechy v Trenčíne rokovali výlučne po slovensky, banskobystrický kožušnícky cech rovnako, v tureckých prameňoch z prelomu 16. a 17. storočia sa Slovensko označuje za „Tót vijálet,“ vzniká slovenská evanjelická cirkev.

Osudy dnešného Slovenska vážne poznamenala reformácia, ktorú začal syn baníka Martin Luther v roku 1517. Medzi reformátorov sa zaradil aj Ján Kalvin, ktorý silnejšie ako Luther veril v predurčenie, Boh vraj všetko predurčil. V roku 1564 sa Ženeva stala kalvínskym Rímom. A kalvínom cvengot mincí dodnes pripomína šelest anjelských krídel. Rozchod anglikánov s pápežstvom nemal také vznešené príčiny ako luteranizmus či kalvinizmus (išlo o rozvod kráľa) bol dovŕšený v roku 1537. Vo všetkých prípadoch reformácia poskytla šľachte vítanú možnosť zmocniť sa cirkevných majetkov, vrátane kostolov.

S reformáciou sa spája vznik Confessio Pentapolitana, združenia piatich východoslovenských miest na čele s Bardejovom, ako aj Confessio Heptapolitana, združenia siedmich banských miest na čele s Kremnicou a Banskou Štiavnicou. Reformácia priniesla prvé tlačiarne, v roku 1581 vyšla v Bardejove prvá vytlačená slovensko/česká kniha: „Katechyzmus D. M. Luthera.“

Juraj Turzo usporiadal koncom marca 1610 v žilinskom farskom kostole synodu, ktorá pozdvihla slovenskú národnú prestíž. Vznikli tri evanjelické superintendentúry na čele s bytčianskym kňazom Eliášom Lánim, breznianskym Samuelom Melikom a bojnickým Izákom Abrahamidesom. Nemeckí a maďarskí inšpektori boli podriadení slovenským superintendentom.

Reakcia zo strany katolíctva – vedeného paradoxne švagrom Juraja Turza, kardinálom Františkom Forgáčom – bola prudká: 17. apríla 1610 pribili na dvere bratislavského Dómu protest proti žilinskej synode. V rekatolizačných snahách pokračoval Forgáčov žiak Peter Pázmaň.

Rekatolizácia sa odvíjala od Tridentského koncilu (1545–1563). Ten zaujal zásadné stanovisko: neplatí tvrdenie, že Boh rozdelil ľudstvo na vyvolené a zavrhnuté, najpodstatnejšie zo všetkého je láska, bol potvrdený celibát. Vodcom rekatolizácie sa stal Bask Ignác z Loyoly (1491–1556), pôvodne dôstojník, ktorý sa po ťažkom zranení pri Pamplone obrátil a v roku 1540 založil Societas Jesu – Tovarišstvo Ježišovo, jezuitský rád. Už v roku 1561 pozval arcibiskup Mikuláš Oláh jezuitov do Trnavy, od roku 1856 boli v Kláštore pod Znievom, 1604 v Košiciach, 1607 v Bratislave, od roku 1615 v Humennom.

O vtedajšom vplyve cirkvi svedčí, že pápež Gregor XIII. nariadil reformu kalendára na základe tridentského koncilu. V roku 1582 po 4. nasledoval 15. október, aby došlo k odstráneniu odchýlky medzi lunárnym a kalendárnym rokom. U nás bol nový kalendár prijatý o päť rokov.

Významnú rolu pri rekatolizácii zohral kardinál Peter Pázmaň (1570-1637), pôvodom kalvín, ktorý sa stal v októbri 1616 (dva mesiace pred smrťou Juraja Turza) ostrihomským arcibiskupom so sídlom v Trnave. V roku 1623 založil internát – rímskokatolícky seminár - pre chudobných uhorských študentov vo Viedni, známe Pázmaneum, v ktorom sa vychovalo množstvo slovenských vlasteneckých katolíckych kňazov – napríklad Ján Baltazár Magin, Jozef Ignác Bajza, Andrej Radlinský, Martin Hattala, Michal Chrástek, Ferdinand Juriga, Jozef Tiso. Na jeho príkaz vydali v roku 1625 „Ostrihomský rituál/Rituale Strigoniense,“ v ktorom sú slovenské texty, pochádzajúce asi zo 14. storočia, zapísané v kultúrnej stredoslovenčine. Je to naša najstaršia tlačená kniha, v ktorej je slovenčina podobná tej, ktorá sa v 19. storočí stala spisovným jazykom.

Pázmaň v máji 1635 otvoril v Trnave druhú univerzitu v dejinách Slovenska po Akadémii Istropolitane. Univerzita sa stala vzdelanostným a intelektuálnym centrom Uhorska. Peter Pázmaň je pochovaný v Bratislave, v katedrále sv. Martina.

Počas mierových rokovaní medzi betlenovcami a Viedňou, záhadne zomrel v Mikulove syn Juraja Turza Imrich (19. októbra 1621), ktorým táto vetva rodu vymrela. Majetok spravovala jeho matka Alžbeta Coborová, zriadila Oravský komposesorát, akúsi účastinnú spoločnosť nad turzovským majetkom, osobitne lesmi, ktorý pretrval až do roku 1946. Jeden zo správcov komposesorátu v rokoch 1675–1713 - Juraj Erdődi - založil osadu Erdutku (dnes Oravská Lesná), čím napodobnil Juraja Turza, ktorý založil v roku 1598 Turzovku.

Významnou panovníčkou bola Mária Terézia (v rokoch 1740-1780) a čas jej panovania znamenal pre Slovensko nebývalý rozvoj. Zmeny sa začali daňovou reformou, v ktorej presadila napriek odporu zdanenie všetkej pôdy, vrátane šľachtickej a cirkevnej. Začala raziť kvalitné strieborné mince a „levantský toliar“ z r. 1780 bol jednou z najobľúbenejších mincí sveta. 15. júna 1762 poverila Viedenskú mestskú banku, aby na zakrytie rakúskej štátnej dlžoby vydala v šiestich emisiách 12 miliónov bankových cedúľ, čo boli prvé papierové peniaze v strednej Európe a Škarniclovej tlačiarni v Skalici udelil jej manžel právo ich tlačenia.

Pre roľníkov priniesla jej najdôležitejšia reforma, urbárska regulácia, ktorú nariadila patentom z 23. januára 1767, značné uľahčenie života. Vniesla poriadok do vzťahu medzi zemepánom a poddaným. Urbáre, základné právne normy slovenského vidieka do roku 1848, boli písané v slovenských oblastiach po slovensky, a zachovali sa v nich pôvodné slovenské chotárne názvy.

Panovníčka sa zaujímala o zlepšenie životných podmienok poddaných, zakázala stredoveké mučenie, ukončila aj prenasledovanie čarodejníc. Položila základy systematickej zdravotnej starostlivosti. Nariadila vytvorenie stálych miest lekárov v každom meste a diplomovaných pôrodných babíc.

V roku 1773 zrušila jezuitský rád a zreorganizovala slovenské biskupstvá, vzniklo biskupstvo košické, rožňavské a prešovské gréckokatolícke. Po prvýkrát umožnila chodiť do školy aj dievčatám. Každý žiak základnej školy sa mal naučiť trom veciam: čítať, písať a rátať, preto sa udomácnilo pomenovanie „triviálna škola“. V roku 1763 založila v Banskej Štiavnici Banskú akadémiu – prvú technickú vysokú školu na svete. V Senci (14. septembra 1763) založila hospodársku školu Collegium oeconomicum na výchovu odborníkov pre štátny aparát, ktorú najprv viedli piaristi.

Na Slovensko chodievala pomerne často. Najviac si obľúbila Bratislavu a Záhorie. Jej vzťah k Bratislave premenil toto mesto na kultúrnu metropolu strednej Európy. Na Bratislavskom hrade bolo jej sídlo ako uhorskej kráľovnej a boli tam uložené aj uhorské korunovačné klenoty.

Jej spolupracovníkmi boli aj Slováci, ktorých mená zapadli v našej odosobnenej histórii. Napríklad generál Ján Revický z Oravskej stolice, Juraj Radvanský zo Zvolenskej stolice či Anton Medňanský z Trenčianskej stolice. Medzi jej blízkych poradcov patril najmä Adam František Kollár (1718-1783), syn banského robotníka z Terchovej, ktorý to dotiahol až na povýšenie do šľachtického stavu za zásluhy v oblasti knihovníctva a archívnictva, bol povestný svojou rozhľadenosťou a múdrosťou, pre ktorú si vyslúžil prezývku „slovenský Sokrates“. Pretože žiadal zdanenie šľachty, šľachta ho obvinila z vlastizrady a jeho knihy zhltli plamene na bratislavskom Hlavnom námestí. Kollár sa v rámci reformy školstva významne podieľal na spracovaní Ratio educationis, organizačného poriadku pre školy z 2. augusta 1777.

Slávnym spolupracovníkom Márie Terézie bol poľný maršal Andrej Hadík, ktorý pochádzal zo slovenského zemianskeho rodu z Turca. Jeho husársky pluk pozostával z Chorvátov, Slovákov a Maďarov, veliacou rečou bola nemčina. Jeho najväčším vojenským úspechom bolo dobytie hlavného mesta Pruska Berlína počas sedemročnej vojny (1857–1863). Hadík obsadil Berlín a jeho jednotka pri tejto nebezpečnej akcii stratila iba 10 mužov. Touto odvážnou akciou sa Hadík natrvalo zapísal do análov vojenskej histórie. Tento Hadíkov čin si pamätá svet ako „husársky kúsok“, čo je pomenovanie riskantného, odvážneho a úspešného činu. V roku 1774 sa stal poľným maršalom, čo je najvyššia vojenská hodnosť, ktorú okrem neho nedosiahol žiadny iný Slovák.

Pri obliehaní Berlína sa vyznamenal aj iný Slovák, husár Ladislav Škultéry-Gábriš, rodák z Mojtína. V roku 1775 sa stal vicekaprálom a o tri roky kaprálom. V armáde bol 81 rokov a zúčastnil sa 22 vojenských ťažení. Podľa všetkého bol najdlhšie slúžiacim vojakom v histórii.

Nástupcom Márie Terézie bol jej najstarší syn Jozef II. Vládol desať rokov po jej smrti (1780-1790) a angažoval sa takmer vo všetkých oblastiach života monarchie od armády po obmedzenie príliš nákladnej ženskej módy. V priebehu desiatich rokov vydal asi šesťtisíc nariadení, vydával ich rýchlejšie, ako ich štátny aparát stačil uvádzať do života. Obmedzil cenzúru, zreformoval školstvo, zriaďoval štátne nemocnice a sirotince a zaviedol nový trestný zákonník rušiaci trest smrti, vybudoval však i rozsiahlu tajnú políciu. Dokonca v rámci reforiem predpisoval aj počet sviečok na oltároch.

S dvomi najdôležitejšími reformami sa poponáhľal, prišli už v druhom roku jeho vlády, v októbri 1781 zaviedol takzvaný tolerančný patent, podľa ktorého protestanti si mohli stavať kostoly, hoci bez veže (zvonice), a poskytol slobodu židom. V tom istom roku zrušil nevoľníctvo, bývalých nevoľníkov vyňal z priamej závislosti od vrchnosti, pravda - len v rakúskej časti monarchie. V „našej“, uhorskej časti sa tak stalo pre odpor „slobodymilovnej“ maďarskej šľachty až o štyri roky, 25. augusta 1785.

S odstupom času sa však zdá, že najdôležitejšie rozhodnutie prijal Jozef II. 11. mája 1784: rozhodol sa nahradiť latinčinu – jazyk úradov, snemu, škôl – nemčinou, a to v celej monarchii. Tento akt možno považovať za začiatok konca monarchie, ale aj za štart národného prebudenia vlastne všetkých jej národov. Zriadil štátne bohoslovecké semináre, jeden z nich na Bratislavskom hrade, kde sa zrodila prvá kodifikovaná podoba novodobej slovenčiny vďaka Antonovi Bernolákovi a jeho spolupracovníkom.

 

Ing. Marián Tkáč, PhD. 

Impulzom pre slovenské národné obrodenie popri zriadení luteránskej cirkvi bolo na katolíckej strane zriadenie generálneho seminára pre Ostrihomskú a Nitriansku diecézu od roku 1784 na Bratislavskom hrade. Panovník ho navštívil hneď po otvorení a okrem iného vyzval študentov aj na pestovanie rečí ľudu.

Rektorom seminára bol Slovák Andrej Sabo, ktorý rovnako ako Michal Kratochvíla, predstavený prefektov a zároveň vicerektor seminára v Záhrebe, opakovane navrhovali študentovi Antonovi Bernolákovi (1762–1813), ktorý v seminári na Bratislavskom hrade študoval v rokoch 1784-1787, aby sa ujal úlohy zjednotiť slovenský pravopis. Z takéhoto žičlivého prostredia vzišlo v máji 1787 prvé základné dielo kodifikujúce spisovnú slovenčinu pod názvom Dissertatio philologica-critica de litteris Slavorum s pripojenou Ortographiou, teda pravopisom, ktoré vytlačil bratislavský typograf Joanis Michaelis Landerer.

Generácia pomenovaná podľa Antona Bernoláka sa zapísala do našich dejín aj založením Tovarišstva literného umeňá, Slovenského učeného tovarišstva v roku 1792 v Trnave. Bernolákovci tak reagovali na situáciu, ktorá v Trnave, nepochybnom centre slovenského katolíctva, ale aj vzdelanosti a kultúry, vznikla po preložení Trnavskej univerzity do Budapešti (1777). Tovarišstvo združovalo prívržencov slovenského jazyka a literatúry, a aj keď sa viac profilovalo ako vydavateľská spoločnosť, jeho založením predbehli Slováci Maďarov o 32 rokov Maďarov - Maďarská akadémia vied vznikla až 3. novembra 1825. Popri centre v Trnave malo Tovarišstvo „stánky“ v Nitre, Banskej Bystrici, vo Veľkom Rovnom, v Jágri, Solivare, Rožňave, ako aj v Košiciach.

Početné členstvo Tovarišstva (s 581 členmi bolo v svojom čase najpočetnejšou organizáciou v Uhorsku) sa pričinilo o hospodárske a mravné pozdvihnutie ľudových vrstiev. Členov spájala bernolákovčina, koncepcia slovenskej národnej svojbytnosti a idea rovnosti národov. Tovarišstvo malo podporu od významných osobností vtedajšieho života. Členmi boli väčšinou kňazi, učitelia, profesori, lekári, úradníci, mešťania, remeselníci, kupci. Usilovali sa o vydávanie osvetových a ľudovýchovných diel, v záujme zabezpečenia „našej slovenskej reči očiščení, krásu a vivíšení“. Angažovali sa pri zakladaní spolkov striezlivosti, knižníc, propagácii moderných prvkov hospodárenia, zakladali ovocné sady, včelie hospodárstva a ako katolícki kňazi angažovali sa aj pri spravovaní kostolných pokladníc. Patrili medzi nich aj Juraj Fándly, i autor prvého slovenského románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi, Jozef Ignác Bajza i Alexander Rudnay, ktorý ako ostrihomský kardinál vyhlásil, že je Slovák a Slovákom by ostal aj na Petrovom stolci (ako pápež).

Zázemím bernolákovskej generácie boli dve slovenské univerzity – v Trnave (1635) a v Košiciach (1657) – a slovenskí vzdelanci, o ktorých dnešné Slovensko ani len netuší. Patril medzi nich aj Ján Sambucus z Trnavy (1531-1584), dvorný lekár a historiograf cisára Maximiliána, slovenský básnik, polyhistor, autor alegorických obrázkov a úvah o rečníckom umení. Matematik a košický doktor Joachim Recius vydal v roku 1540 v Gdansku spis Rozprava prvá o diele Mikuláša Koperníka o pohybe nebeských telies. Prešovčan Juraj Verner (Wernher 1497-1567), lekár, učenec, kapitán na Šarišskom hrade a radca kráľovskej rodiny, napísal knihu Rozprava o podivuhodných vodách Uhorska, ktorá vyšla po latinsky v Bazileji v roku 1549. Vo veršovaných skladbách sa písali aj učené rozpravy, ako to napríklad robil Martin Rakovský (1535-1579), humanistický básnik a vzdelanec, autor Knižočky o rozvrstvení obyvateľstva a príčinách štátnych prevratov (Viedeň 1560).

Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555-1615) bol slovenským matematikom, pedagógom, básnikom, prekladateľom žalmov a filológom. Od roku 1603 pôsobil ako profesor matematiky na filozofickej fakulte pražskej univerzity, v roku 1611 bol prorektorom a roku 1612 dekanom filozofickej fakulty. Jeho prvá systematická gramatika češtiny v latinskom jazyku: Grammaticae bohemicae libri duo (Dve knihy českej gramatiky) vyšla v roku 1603.

V 17. a 18. storočí študovali na Trnavskej a Košickej univerzite okrem šľachtických synov i príslušníci chudobnejších vrstiev. Fakt, že tieto univerzity boli v 17. storočí jedinými vysokými školami v Uhorsku, podčiarkuje ťažiskové postavenia Slovenska v ňom. Vyučovacím jazykom bola latinčina, viacerí z jezuitov sa však usilovali kultivovať slovenskú spisovnú reč ako nástroj na vytlačenie českej bibličtiny, priviatej reformáciou, ale aj ako prostriedok na lepšiu pastoráciu veriacich. Pre národné dejiny Slovákov i pre vývoj slovenského jazyka mala veľký význam gramatika latinského a slovenského jazyka Libellus alphabeticus seu rudimenta latinae ac slavonicae linguae, vydaná v Trnave (1703) a v Košiciach (1763) Začatkowe latinskeho ze slovenského gazyku, ku ktery gsu wčyl znowu přidán některé modlidby z naučenj Wyry krestiánskeg.

Pozornosť si zaslúžia vynikajúci profesori – zväčša jezuiti, ktorí vynikli vo viacerých odboroch spoločenských a prírodných vied. Ide o Samuela Timona (1675–1736), rodáka z Trenčianskej Turnej, nášho polyhistora, pedagóga a historika, ktorý pôsobil v rokoch 1712-1720 na Trnavskej, od roku 1721 na Košickej univerzite. Martin Palkovič (1606-1662), doktor filozofie, bol prvým profesorom a rektorom Trnavskej univerzity a od roku 1660 do smrti rektorom Košickej univerzity. Juraj Berzevici (1657–1708), rodák z Brezovice, bol filozofom, náboženským spisovateľom a učiteľom. Napísal viacero teologických a filozofických prác. Bol rektorom Košickej univerzity v rokoch 1702–1705. Juraj Sklenár (1744 – 1790), rodák zo Spišských Tomášoviec, bol významným historikom a pedagógom. Absolvoval Košickú univerzitu ako doktor filozofie. Po roku 1773 bol zástupcom riaditeľa na gymnáziu v Bratislave, kde učil aj Bernoláka. Najvýznamnejšie je jeho dielo Vetustissimus Magnae Moraviae situs (1784) o polohe Veľkej Moravy a takzvanom „zaujatí vlasti“ starými Maďarmi.

Michal Lipšic (1703–1766), filozof, matematik, hvezdár, autor prvej učebnice algebry v Uhorsku. Na Trnavskú univerzitu prišiel roku 1742 z Košíc, kde vydal dielo vysvetľujúce základy astronómie. František Borgia Kéri (1702–1768) bol fyzik, astronóm a historik. Bol rektorom Košickej univerzity v rokoch 1756–1759 a predtým i potom pôsobil v Trnave. Okrem prírodných vied sa venoval aj štúdiu byzantských a osmanských dejín.

V Košiciach študoval Karol Wagner (1732-1790), rodák zo Zborova, slovenský historik a vysokoškolský učiteľ, slovenský kazateľ v Pezinku, riaditeľ krajinského archívu v Bratislave, kustód univerzitnej knižnice. Patril k zakladateľom uhorskej diplomatiky, genealógie a heraldiky.

Do slovenských dejín patria aj naši rodáci v „cudzích službách“. Patrí medzi nich Móric Beňovský (1746-1786), rodák z Vrbového, dobrodruh, cestovateľ, spisovateľ, kráľ Madagaskaru. Major Ján Ladislav Polerecký (1748-1830) pochádzal zo slovenskej zemianskej rodiny z Turca. Nastúpil do husárskeho pluku ako 15-ročný a v roku 1774 sa stal kapitánom husárov. Osud ho v rámci francúzskeho expedičného zboru zavial v roku 1780 do USA, aby tu už ako major bojoval proti Angličanom vo vojne za nezávislosť, pričom sa spriatelil s Georgom Washingtonom, budúcim prezidentom USA. Patrí sem aj Michal Baluďanský (1769-1847), syn gréckokatolíckeho farára z Vyšnej Oľšavy pri Stropkove. V rokoch 1783–1785 študoval na Kráľovskej akadémii v Košiciach. Titul doktor práv získal v roku 1796 na peštianskej univerzite, kde od roku 1802 bol dekanom právnickej fakulty. Na pozvanie cára Alexandra I. odišiel v roku 1804 spolu s manželkou a synom do Petrohradu. Tu bol vychovávateľom dvoch synov cára Alexandra I. a bol prvým rektorom univerzity v Petrohrade v rokoch 1819–1821.

Spolunažívanie viacerých národov monarchie narušila násilná snaha Maďarov o pomaďarčenie ostatných, ktorej ostne sa prejavili v roku revolúcií 1848. V tom roku však vznikol aj prvý politický program Slovákov, Žiadosti slovenského národa a Slovenská národná rada. Ľudovít Štúr dokonca 19. septembra 1848 vyhlásil prvý raz v našich novodobých dejinách slovenskú nezávislosť. V štúrovskom hnutí pôsobili aj katolícki vzdelanci, Andrej Radlinský, Martin Čulen a iní.

Odvtedy, tak ako sa stupňoval tlak Maďarov, vzrastal aj záujem Slovákov o svojbytnosť. Slovenské ambície potvrdila Matica slovenská, ktorú povolil cisár František Jozef a vznikla 4. augusta 1863. V matičnom období sa významne angažoval biskup Štefan Moyses, Jozef Kozáček, František V. Sasinek, Gerometa a iní. Zladeniu bernolákovčiny so štúrovčinou došlo na katolíckej fare v Čachticiach v roku 1847 a jej výsledná podoba bola dielom Michala Hodžu a Martina Hattalu.

Po zrušení gymnázií, aj katolíckeho v Kláštore pod Znievom, ako aj Matice v roku 1875, pokračoval v plnení jej úloh najmä v publikačnej oblasti Spolok sv. Vojtecha, založený v roku 1870.

Maďarizačné násilie vyvrcholilo smrťou pätnástich Slovákov v Černovej v roku 1907, ktorí chceli, aby im kostol vysvätil ich rodák Andrej Hlinka. Ružomberského farára Andreja Hlinku uväznili a pápež rozhodol o jeho oslobodení 14. marca 1910. Práve Hlinka vyzval váhajúcich Slovákov k aktivite v lete 1918: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť.“ A iný katolícky kňaz Ferdiš Juriga oznámil uhorskému snemu 18. októbra 1918 za búrlivého nepokoja, že Slovensko nechce byť naďalej súčasťou Uhorska.

 

Ing. Marián Tkáč, PhD.

Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 aj vďaka úsiliu amerických Slovákov, ktorí tam odišli pred národným i sociálnym útlakom, aj vďaka legionárom, ktorých zorganizoval Milan Rastislav Štefánik, sa na mape Európy objavilo Slovensko, ako súčasť nového štátu Česko-Slovenska. Tak – so spojovníkom - sa tento štát uvádzal v dokumentoch trianonských rokovaní, i na poštových známkach.

Podľa dohovorov Slovákov a Čechov v Amerike, malo byť Česko-Slovensko štátom dvoch rovnoprávnych národov.

Dôležitým dokumentom bola Clevelandská dohoda, prvý dokument o spoločnom postupe Čechov a Slovákov v boji za národné oslobodenie, ktorú po niekoľkomesačnom vyjednávaní podpísali 22. októbra 1915 v Clevelande zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike a Českého národného združenia. Bol v nej zakotvený federatívny princíp vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi.

Tridsiateho mája 1918 ju nahradila Pittsburská dohoda, ktorú v americkom Pittsburgu podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s Tomášom G. Masarykom, ktorý text sformuloval v rámci svojej návštevy USA. Hovorila o spojení Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Zo slovenského hľadiska znamenala ústup od hlavných požiadaviek Clevelandskej dohody, zaručovala však Slovákom širokú samosprávu a slovenčinu ako úradný jazyk na školách, v úradoch a vo verejnom živote.

Zlomovým dátumom bol 4. jún 1920, keď Maďari napriek veľkej nevôli museli podpísať Trianonskú mierovú zmluvu. Vtedy po 846 rokoch sa obnovili južné hranice Slovenska.

Čoskoro sa ukázalo, že Československo bolo štátom českým. Ak v časoch Uhorska mali Slováci posilniť maďarské „telo“, po roku 1918 mali byť pohltení do jednotného československého národa. Ústavou z 29. februára 1920 zrušili spojovník v názve štátu, následne búrali slovenský priemysel. A desaťtisíce Slovákov nanovo odchádzali hľadať živobytie do sveta.

V nepokojných časoch, keď sa rúcal systém spolunažívania dohodnutý vo Versailles po prvej svetovej vojne, vyhlásili Slováci 6. októbra 1938 v Žiline autonómiu. Naplnil sa sen autonomistov. Andrejovi Hlinkovi postačovala autonómia, chcel „samostatný, neodvislý, individuálny slovenský národ v rámci autonómie“.

Prirodzená túžba po svojbytnosti vyústila k vráteniu spojovníka do názvu štátu Česko-Slovensko po uzákonení slovenskej autonómie 22. novembra 1938.

 

Ing. Marián Tkáč, PhD.

Do slovenských dejín však zase raz zasiahli Nemci. Adolf Hitler urýchlil slovenské štátoprávne ambície tlakom na slovenské osamostatnenie sa.

14. marca 1939 o 12. hodine a siedmej minúte vyhlásil Slovenský snem ústami Martina Sokola Slovenský štát, ktorý bol od prijatia ústavy 21. júla Slovenskou republikou.

V ťažkých časoch tlaku Nemecka a ambícií Maďarska, ktoré už 23. marca vyvolalo Malú vojnu a obsadilo ďalšiu časť Slovenska, sa štátnym predstaviteľom na čele s prezidentom Jozefom Tisom, katolíckym kňazom, podarilo udržať na tie časy veľkú mieru nezávislosti. Podľa Žida Eugena Löbla „bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť.“

V časoch, keď pod nemeckým tlakom celá Európa obmedzovala ľudské práva najmä Židom, dokázal slovenský prezident udeľovať týmto nevinným ľuďom výnimky. Pri prvom podozrení o ich neblahom osude, Slovensko ako jediný štát prestalo s ich vyvážaním do koncentračných táborov na území Poľska. Na ich záchranu boli zriadené tzv. pracovné tábory v Novákoch, Seredi a vo Vyhniach.

Po letných aktivitách partizánov obsadili Slovensko nemecké vojská, a tak na konci augusta 1944 vypuklo povstanie v Banskej Bystrici. A na Slovensko predsa len prišla vojna, ktorej sa predstavitelia štátu chceli vyhnúť.

 

Ing. Marián Tkáč, PhD. 

Prenasledovanie katolíkov sa začalo po auguste 1944, pričom prenasledovaniu padli za obeť kňazi i nekňazi. Dochádzalo k mnohým nezmyselným násilným teroristickým akciám, akou bolo napríklad zavraždenie niekoľkých inak nevinných prívržencov režimu v Sklabini už dvadsiateho štvrtého a piateho augusta 1944. Dramatický osud jedného z nich, Karola Nemčoka, ktorého popravčia čata zle trafila, trval až do jeho smrti v roku 1974.

Jedným spomedzi obetí-kňazov bol Anton Šalát (1892-1944). Rodák z Nitrianskych Necpalov bol funkcionárom Matice slovenskej, Spolku sv. Vojtecha i Slovenského orla. Počas prvej Česko-Slovenskej republiky bol poslancom Národného zhromaždenia za hlinkovcov, bol aj poslancom Slovenského snemu v Bratislave. Od roku 1932 bol správcom fary v Hájnikoch, dnes Sliač. Jeho predchodcom bol známy národovec Jozef Kačka. V nedeľu 17. septembra 1944 ho traja partizáni, Golzbar, Molínek a Havrila vytiahli z fary. Nevypočuli ani jeho poslednú žiadosť o spoveď. Zaznel výsmech a salva zo samopalu na Hájnickom moste. Zobrali mu hodiny, peňaženku, vybili mu zlaté zuby a mŕtvolu hodili do Hrona. Zavraždili aj šéfa Obilnej spoločnosti Jána Klinovského a prokuristu Tatra banky Mateja Styka. Vrahovia boli potrestaní veliteľstvom povstaleckej armády a odsúdení na smrť.

Ján Nemec (1911-1944), rodák zo Šarišských Bohdanoviec, zomrel ako mučeník 17. novembra 1944 v Žalobíne. Bol rímskokatolíckym kňazom v Lieskovci v okrese Humenné. Venoval sa mládeži a jeho starostlivosti sa tešili aj chudobní, osobitne Rómovia. V záujme ich zdravia, vo vážnych prípadoch neľutoval ani vlastné peniaze. Okolo polnoci zo 16. na piatok 17. novembra 1944 Jána Nemca prepadla na fare osemčlenná ozbrojená skupina extrémistov - partizánov zo skupiny Čapajev. Mal vtedy 33 rokov a 11 rokov slúžil ako kňaz. Bol to jeho Veľký piatok, ktorý predvídal aj predpovedal. Pýtali od neho peniaze, no slovenský kňaz s menom Ján Nemec žiadne nemal a bol podozrivý.   Partizáni si posadali na voz a kňaza uviazali za koňom. Vliekli ho popri voze v blate a daždi po poľných cestách za krutého mučenia z Lieskovca cez Štefanovce do Žalobína. Tu vedúci eskorty prišiel na faru, kde bol ubytovaný partizán Anton Šmich z Čičavy a zahlásil mu: „Už sme priviedli toho Nemca.“ Potom ho odvliekli ku Girovciam. Zastali pri rozvodnenej rieke Oľke, a zmučený a vysilený Ján Nemec mal prejsť cez zrúbanú jelšu, ako lávku cez rozvodnený potok. Pretože od vysilenia už nevládal, rozsekali mu lebku a dvoma strelami do zátylku ho zavraždili a hodili ho do rozvodnenej Oľky. Po vojne bolo úradné vyšetrovanie jeho vraždy zastavené a svedecký materiál sa stratil.

V Liptovskom Sv. Jáne surovo umučili kňaza Rudolfa Schedu, v Liptovskom Sv. Michale kňaza Martina Martinku.

Obeťou vojny je aj Michal Bubnič (1877–1945), rodák z Borinky, diecézny biskup Rožňavskej diecézy. Biskupskú vysviacku prijal v Dóme sv. Martina v Bratislave z rúk banskobystrického biskupa Mariána Blahu. Zomrel 22. februára 1945 v rožňavskej nemocnici na následky mučenia počas prepadu biskupskej rezidencie partizánmi 9. januára 1945.

 

Ing. Marián Tkáč, PhD.

Po vojne, v ktorej si spojenci rozdelili politický vplyv v Európe, postihla Slovensko a najmä jeho inteligenciu nová vlna emigrácie. Konali sa retribučné súdy, popravili desiatky Slovákov. Aj Jozefa Tisa, aj keď ten ako prezident nepodpísal ani jeden rozsudok smrti.

Osoby, ktoré sa zapojili do budovania Slovenského štátu, sa dostali mimo zákona, mnohí emigrovali, iných súdili a väznili (okrem prezidenta Jozefa Tisa popravený bol aj predseda vlády Vojtech Tuka, vtedy už na invalidnom vozíčku). Trestal sa každý náznak slovenskosti.

Obetí ľudovodemokratického režimu a následne socializmu bolo veľa. Súdení a odsúdení boli starí i mladí. Najprv na doživotie a po odvolaní sa prokurátora Antona Rašlu odvisli v roku 1951 traja mladí Trenčania: Anton Tunega, Eduard Tesár a Albert Púčik. O rok na to Ján Rešetko, František Bodnár, Bohumil Gruber, Michal Mihók.

Boli prenasledovaní všetci, čo mali čokoľvek spoločné s budovaním vlastného štátu, okrem politikov aj spisovatelia, novinári, maliari, historici, matičiari. Českí nacionalisti, vzorne slúžiaci Stalinovi, ich jednoducho nazvali „rozbíjačmi republiky“ či „separatistami“ a vynášali drakonické rozsudky. Dlhoročné pobyty v neľudských podmienkach boľševických koncentrákov, vyháňanie z bytov, vyhadzovanie zo škôl, rušenie kláštorov, ničenie vzácnych knižníc. Aj esenbácke guľky do tyla, dobitie na smrť pri výsluchu a – popraviská.

V 50. rokoch 20. storočia boli útoky na katolícku cirkev oboch obradov veľmi rozsiahle, pričom Gréckokatolícka cirkev bola zakázaná. Akoby už sama existencia cirkví narúšala komunistický monopol na ideológiu a bola problémom pre režim až do jeho konca v roku 1989. V roku 1950 sa hlásilo 76,2 percenta Slovákov k rímskokatolíckej, 6,6 percenta ku gréckokatolíckej cirkvi, 12,9 percenta bolo evanjelikov augsburského vyznania a 3,3 percenta kalvínov.

Keď na Veľkú noc 1950 bezpečnosť a ľudové milície prepadli kláštory a odviezli do internačných táborov 728 rehoľníkov, o niekoľko týždňov ďalších 281 a v auguste podobne likvidovali aj ženské kláštory a bezpečnosť sústredila 1962 rehoľníčok, nijaký väčší odpor nevznikol.

Po prešovskom „sobore“ 28. apríla 1950, zorganizovanom najvyššími komunistickými orgánmi štátu a hierarchiou ruskej pravoslávnej cirkvi, úradne zlikvidovali Gréckokatolícku cirkev a veriacich násilne preregistrovali do Pravoslávnej cirkvi. Tá sa režimu videla menej nebezpečná (mala centrum v Moskve). Podľa výsledkov sčítania ľudu k prvému marcu 1950 bolo na Slovensku 225 495 gréckokatolíkov a takmer deväťtisíc pravoslávnych. Po sobore (úradne) boli všetci pravoslávneho vierovyznania. Časť veriacich odmietla prijať pravoslávnu vieru a keď kňazov, ktorí nesúhlasili so zrušením svojej cirkvi, najprv internovali a potom ich úrady presídlili do Čiech (išlo o stovku kňazov s rodinami), vo viacerých dedinách ich bránili. Pätnásteho  januára 1951 bol v Bratislave odsúdený prešovský gréckokatolícky biskup Pavol Gojdič na doživotie (zároveň s ním aj rímskokatolícki biskupi: Michal Buzalka a Ján Vojtaššák na dvadsaťštyri rokov) a biskup Vasiľ Hopko v októbri 1951 na pätnásť rokov. Činnosť gréckokatolíckej cirkvi nanovo povolila vláda trinásteho júna 1968 dekrétom, ktorý podpísal vtedajší jej podpredseda Gustáv Husák.

Traja z jej predstaviteľov boli pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásení za blahoslavených: biskupi Pavol Peter Gojdič, Vasiľ Hopko a mních Dominik Metod Trčka. Z rímskokatolíkov sa stala blahoslavenou sestra Zdenka Schilingová, don Titus Zeman a Anna Kolesárová. Na blahoslavenie čakajú biskupi Ján Vojtašák a Michal Buzalka a ďalší mučeníci za vieru.

 

...

...