Úvod

Morálna skúsenosť je v kontexte 21. storočia veľmi podceňovaná. Skúsenosť (grécky empeiria[1], latinsky experientia) je aktom a zároveň súhrnom vnútornej a vonkajšej skúsenosti. Vnútorná skúsenosť sa týka diania, ktoré je absolútnym a neoddeliteľným celkom. Takými sú napríklad vnútorné túžby, ktoré sú tajomstvom pre druhých. Na obsah vnútornej skúsenosti sa môžeme iba odvolávať (napr. na osobné zjavenia, alebo mystické zážitky), argumentovať a presviedčať o nej životom, ale iní nemôžu mať vnútornú skúsenosť identickú s tou našou. Vonkajšia skúsenosť (oproti vnútornej) je operatívnym praktickým aktom (napr. praktická skúsenosť lekára, pedagóga, psychológa, kňaza).

Podľa sv. Tomáša Akvinského (1225–1274) rozlišujeme v bežnom živote medzi skúsenosťou: praktickou (za pomoci vlastných vôľových operácií) a teoretickou (na základe intelektuálneho poznania univerzálnych regúl).[2] Na morálnej skúsenosti človeka sa podieľajú štyri operácie: rozumová, vôľová, intuitívna a citová. Cieľom morálnej skúsenosti je dosiahnuť to, čo je morálne dobré a vyhnúť sa tomu, čo je morálne zlé. Syntézou ľudského skúsenostného diskurzu je morálne svedomie (conscientia), o ktorom východní Otcovia hovoria ako „o hlase srdca“. Na Západe je svedomie považované skôr za „vnútorný úsudok o mravnosti konkrétneho skutku“.[3]
Špecifikom postmoderných ľudí (keďže sa nezaujímajú príliš o formáciu svedomia) je fakt, že sú náchylní uveriť komukoľvek a čomukoľvek, aj nevzdelaným, neskúseným, alebo aj amorálnym ľuďom (je to dôsledok pokrivenia pravdy, naivnosti, poverčivosti, ale aj klamstiev a hoaxov). A keďže metafyzické otázky netrápia ľudí 21. storočia a ani si ich nekladú, fascinujú ich predovšetkým „nové tváre“, o ktorých nič nevedia. Mnohí sa dokonca hrdia tým, že sú „zástancami zmeny“ a je im jedno akej. Osobnostný kredit sa dnes nenosí a nezáleží ani na dôveryhodnosti. Ľudia, zahľadení len do seba, sa zaujímajú len o materiálny dostatok a prosperitu.

Vytriezvenie z takýchto názorov zaiste raz príde, kedy pochopia, že ich voľba nebola rozvážna, ani predvídavá. Osobitne mladí ľudia sú opantaní liberálnymi hodnotami a chcú sa rozhodovať len spontánne, pretože nevedia, že spontánnosť nie je múdra a nemôže byť ani zdrojom šťastia. Prečo? Lebo spontánnosti chýbajú rozumné argumenty ohľadne pravdy a aj kritické myslenie, ktoré je dôležité pre konštruktívny celospoločenský dialóg. Tam, kde chýbajú pravdivé argumenty, je potom východiskom cenzúra obmedzujúca slobodu slova, alebo aj cenzúra médií a internetu. Pravda sa však nedá umlčať ani takýmto počínaním a nemožno ju ani zabiť. Jej podstata sa nemení ani vtedy, keď sú ľudia sankcionovaní za to, že odmietajú poslúchať pokrivené zákony, alebo kráčať v línii s naprogramovaným sekulárnym „duchom čias“.   

Morálnym rozhodnutiam totiž nestačí iba povrchné poznanie, ktorého hlavným zdrojom sú sociálne siete, alebo mienka masy, ba ani pasívne pritakávanie s cieľom nevyvolať konflikt záujmov. Hlavným zdrojom morálnej voľby (electio) a morálneho rozhodnutia (decisio) musí byť hlboké premýšľanie o tom, čo je pravda, a tiež schopnosť rozlišovať medzi pravdou absolútnou, objektívnou, relatívnou, alebo aj vedome zmanipulovanou. Iba takto môže človek doceniť dar pravej slobody a zároveň vidieť reálne príčiny nárastu konfliktov, úpadku kultúry a prirodzenej ľudskosti.

Aplikácia rozumnosti v procese správnych rozhodnutí, podporovaných dobrou vôľou, vyžaduje integritu vnútornej i vonkajšej skúsenosti. Len tak nebudú mladí ľudia hľadieť s nevôľou na starších ľudí, ktorí nebudú pre nich predmetom lacnej zábavy, ale subjektami, od ktorých sa môžu mnoho dobrého naučiť. Sekulárny svet, ako sa zdá, je ďaleko od takéhoto správania, aj preto sa mnohí starí ľudia doslova hanbia za to, že žijú (svedčia o tom sťažnosti seniorov v domovoch sociálnych služieb). Starí sa boja mladých, nakoľko  mladí nevedia, že “múdrosť sa nezbiera v dave a na uliciach“. Stupňujúce sa medzigeneračné konflikty sú dôsledkom absencie metafyzických otázok, ktoré by mohli mladým ozrejmiť dve veci, že aj ich pobyt na zemi je len dočasný, a tiež že jednoduché a malé veci sú často tie najdôležitejšie.

1. Morálna skúsenosť a zrelosť v postojoch

Morálna skúsenosť, ako napr. skúsenosť priateľstva medzi ľuďmi, alebo skúsenosť lásky k Bohu a k blížnym, sú jednoznačne formou sprostredkovaného poznania skutočnosti, ktorá sa odvíja od intelektu a rozumového poznania, od zmyslov a aj od pamäte. Vďaka nim nadobúda človek zrelé postoje a vníma otvorenosť voči druhým ako niečo pozitívne.

Podľa slov nemeckého filozofia Paula Ludwiga Landsberga (1901–1944) sa v procese tzv. „humanizácie sveta“ a „morálneho vyzrievania osoby“ hýbeme tak trocha „na hranici základných druhov skúsenosti, nakoľko svet vnútornej skúsenosti je svetom subjektivity“.[4] Na strane druhej žiadna ľudská bytosť nemôže byť voči sebe (z hľadiska vlastnej existencie) relatívna, pretože v oblasti skúsenosti sa dotýkame metafyzickej reality, či chceme, alebo nie. Myslí sa tým stret medzi vonkajšou a vnútornou skúsenosťou, a tiež aj vzťah k niečomu absolútnemu. Filozof tvrdil, že možnosť vonkajšej skúsenosti je daná modifikáciou skúsenosti sprostredkovanej telesnými orgánmi. Obsah vonkajšej skúsenosti skúmame ako predmet. Základné druhy skúsenosti sú však zakorenené v hlbšej jednote, ktorá sa premieta omnoho viac v skúsenosti vnútornej, ako vo vonkajšej.[5] Podľa Landsberga na tento fakt poukázal aj nemecký filozof M. Heidegger ( 1889–1976), keď tvrdil, že svet vonkajšej skúsenosti je síce primárne k dispozícii, no nie v zmysle výskytu predmetnej pochopiteľnosti. V skutočnosti totiž stojí v protiklade s tým, čo nazývame vnútornou skúsenosťou.[6]

Možnosti celostného pochopenia skúseností sa skrývajú v bohatstve vnútorného života osoby (v schopnostiach percepcie, kontemplácie, citlivosti, atď.). Keby vnútorný svet nemal žiadny reálny základ, nemohol by človek formovať sám seba a nemohol by ani ovládať sám seba. Duchovne zrelí ľudia vedia, že zápas s vlastným vnútrom je principiálne ťažší, ako boj s vonkajšou prirodzenosťou.

Stupne ovládateľnosti vonkajšieho sveta zodpovedajú stupňom relatívnych možností existencie. Vonkajší svet je reálny, aj keď nie absolútne, nakoľko každý človek ho vidí trochu inak. Relatívne je ovládateľný, a to vo svojom vzťahu k pobytu. Absolútno, naopak, nemôže byť nijako ovládateľné. Boha jednoducho nemožno dokonale poznať, ani ovládať, ba ani k ničomu nútiť.[7]

Ako vidíme, skúsenosť prispieva k „utváraniu človeka“ za predpokladu prijatia údelu vlastného prežívania, ktoré môže rozšíriť aj na spolu-prežívanie. V „spolu-prežívaní“ existuje aj možnosť prehĺbenia jednak vlastných pochopení, jednak chápania iných v ich strastiach prostredníctvom empatického vžívania sa do problémov druhých. Landsberg si bol vedomý nevyhnutnosti vedieť rozlíšiť chápanie „Ty“ od chápania „On“ v jeho vnútornej skúsenosti, ktorá nesplýva so skúsenosťou individuálneho „Ja“. Pochopenie vnútorného života je možné vďaka využitiu kategórií, ktoré pochádzajú z vnútornej skúsenosti a majú zmysel len v jej sfére.[8]

Na strane druhej treba pamätať aj na to, že nič nie je nebezpečnejšie ako prenášanie vonkajších kategórií skúsenosti na skúsenosť vnútornú, a to nielen kategórie substancie (podstaty vecí a javov), ale aj kauzality. V priebehu celého nášho života odhaľujeme, že sme ako ľudia „zverení sami sebe“. To znamená, že sa pričinením vlastných úsilí stávame bytostne ľudskými. „Stávať sa človekom, je to jediné, čo má pre nás význam. Iba človeku je totiž zverené vlastné bytie a iba človek môže byť sám sebou“[9], a to aj napriek tomu, že ľudská osoba zostáva vo svojej duchovnej dimenzii aj naďalej tajomnou.

V procese individuálneho zbierania ľudskej skúsenosti a v procese „humanizácie sveta“ zohrávajú dôležitú úlohu historické udalosti, ktoré nezriedkavo prinášajú so sebou momenty prekvapenia, utrpenia a bolesti, ktoré nemáme právo, ale ani možnosť odmietnuť, ani brániť ich uskutočňovaniu v nás a vo svete. V kontexte dejín sa však kontinuálne spája individuálne s kolektívnym, no až v budúcnosti sa vyjaví v pravom svetle význam všetkého diania v nás i okolo nás, ako aj v globálnom svete.  

2. Post-humanizmus a morálna anarchia

Ľudstvo zakúšalo v dejinách pomerne dlho nepretržitý vývoj smerom k humanizmu (tento termín etymologický vychádza od latinského adjektíva humanus – ľudský). Humanizmus sa prakticky začal rozvíjať od novoveku, no najviac sa o ňom hovorilo v 19. storočí, a to zásluhou nemeckého filozofa a publicistu Arnolda Rugeho (1802 – 1880). A. Ruge implantoval toto slovo do nemeckého slovníka v roku 1848 až sa napokon humanizmus stal súčasťou ľudskej civilizácie a kultúry.  

Vo francúzskom prostredí sa slovo humanizmus ujalo zásluhou filozofa, ekonóma a teoretika anarchizmu P. J. Proudhona (1809–1865) a neskôr aj filozofa a novotomistu J. Maritaina (1882–1973), ktorý videl v humanizme pozitívnu možnosť „dať človeku vyrásť v spoločenstve“.[10] Maritainov ruský priateľ a filozof N. A. Berďajev (1874–1948), žijúci v exile vo Francúzsku, premýšľal na rozdiel od neho podstatne inak. Berďajev tvrdil, že humanizmus sa neukazuje až natoľko „nevinný a vznešený“.[11] Svoj názor zdôvodnil tým, že v dôsledku Nietzschem ohlásenej „smrti Boha“, môže byť humanizmus v budúcnosti aj príčinou „smrti ľudstva“. Berďajev mal na mysli predovšetkým obrovský technologický rozvoj, ktorý neustále predstihuje morálny progres. Možno povedať, že Berďajev doslova až prorocký odhadol, čo zažije ľudstvo: „Strach bude skúškou moderného človeka. A bude to strach z vlastnej nízkosti, lebo človek dovolil, aby jeho objavy a nápady nadobudli enormnú silu a stali sa autonómne, nehľadiac na prirodzené zákony. Človek začal negovať ducha, ktorý je v ňom samom, no pritom ho zhasol v sebe.“[12]

V druhej polovici 20. storočia sa kritika humanizmu stala opodstatnenou najmä v súvislostiach s mnohými vojnovými neľudskosťami, ktoré boli označené ako „zrada zdravého rozumu“. Ľudská skúsenosť tak potvrdila pravdu o tom, že tak ako sú veľké idey ovocím ducha, tak nízke zmýšľanie je ničotou, v dôsledku ktorej niet slobody, práva, spravodlivosti, ani dôstojnosti. 

Súčasný francúzsky filozof a historik Rémi Brague, (nar. 1947) a emeritný profesor filozofie na parížskej Sorbone a na mníchovskej Ludwig-Maximilians-Universität vo svojej knihe Podstata človeka píše, že: existujú štyri etapy toho, čo nazývame humanizmom.

1. V prvej etape procesu humanizácie bol človek ponímaný ako niekto, kto „tvorí druh“, nakoľko mu chýbali hodnotiace súdy. Aj preto nachádzame v starovekom Egypte výjavy ľudí s ľudským telom a zvieracou hlavou, a naopak. Svedčia o tom aj myslitelia kynickej školy (založenej Sokratovým žiakom Antisthenom v Aténach na čele s Diogenom zo Sinopy). Kynici odmietali zmluvný dohovor a hlásali „návrat k prírode“ (fysis). Človek sa podľa nich líši od ostatných živočíšnych druhov „schopnosťou pracovať“.[13]

2. V druhej etape už človek vnímal seba ako „lepšieho v porovnaní s ostatnými živočíchmi“. Izraeliti v Starom zákone aj zásluhou zjaveného náboženstva rozpoznali svoje miesto vo svete a presvedčili sa o svojej výnimočnosti. Žalmista píše:  „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk“ (Ž 8, 5 – 7). S príchodom kresťanstva a v súlade s evanjeliovou náukou už bol človek chápaný ako niekto, kto má „privilegované postavenie vo svete“. Ľudská prirodzenosť (imago Dei) je tu umocnená tajomstvom Vtelenia Božieho Slova v Ježišovi Kristovi. V obidvoch biblických koncepciách bol pevne stabilizovaný základ ľudskej dôstojnosti.[14]

3. V tretej etape (na začiatku 17. storočia) sa už človek prejavil ako dominantná bytosť usilujúca sa o ovládanie druhých s pomocou pravidiel, ktoré mali prinútiť iné nižšie bytia podriadiť sa jeho cieľom. Tento zápas človeka je charakterizovaný snahou o nadradenosť nad prírodou.[15]

4. V štvrtej etape tzv. výlučného humanizmu, ktorý sa objavil v 19. storočí, bol už človek (v súlade s rozvojom vedy a techniky) pokladaný za „najvyššiu bytosť“. V nadväznosti na túto výsadu bolo pozdvihnuté ľudské sebavedomie (Selbstbewusstsein). Zdôrazňoval to napr. aj K. Marx (1818–1883) vo svojej doktorskej práci (v roku 1841).[16]

R. Brague v súvislostiach s týmito štyrmi etapami pripomína, že: „(...) humanizmus je v skutočnosti neuskutočniteľný, pretože môže urobiť človeka neľudským a rozložiť ho v najplošnejšom slova zmysle, to znamená, že sa môže rozložiť sám.“[17] Nasvedčuje tomu aj tá skutočnosť, že človek v 21. storočí naozaj predstavuje globálnu ohrozenosť pre celé ľudstvo: „Humanizmus bez Boha, ako sa o to ľudstvo usiluje, môže vyústiť do neľudskej civilizácie.“[18]

Možnosť „vyústenia do neľudskosti“ sa týka v prvom rade nerešpektovania práv a povinností typických pre rozumné bytia. Žiaden človek by nemal mať na zemi iba práva a privilégiá bez povinností. To znamená, že povinnosti by mali byť akceptované celoplošne kvôli všeobecnému dobru. Akceptovať len práva, no prehliadať či zanedbávať povinnosti v praxi, je nerozumnosťou, ktorá skôr-neskôr vyvolá sociálne konflikty. Na potrebu mravnosti a na občiansku povinnosť upozorňujú ľudí pozitívne zákony, ako aj individuálne svedomie.

Z praxe vieme, že žiaden izmus nie je dokonalý a ani večný. Aj preto sa v slovníku Oxford English Dictionary, vydanom v roku 1904, už vyskytuje aj termín anti-humanist, a to pričinením Williama Jamesa (1842–1910). V talianskom slovníku sa slovo anti-humanizmus objavilo vo filozofii Benedetta Croceho (1866–1952) a vo francúzskom jazyku vo filozofii J. Maritaina (1882–1973) v diele Integrálny humanizmus.[19] Ruský lyrický básnik Alexander Blok (1880–1941) spočiatku spájal humanizmus predovšetkým s weimarskými klasikmi (J. G. Goethe, F. Schiler), no po dokončení prekladu diela H. Heineho (1797 – 1856) do ruského jazyka už vo svojej prednáške „Heine v Rusku“ (25. marca 1919) charakterizoval nemeckého básnika, prozaika a esejistu ako anti-humanistu. Tým naznačil možnosť „zrútenia a rozpadu humanizmu“, ak sa tento stotožní s extrémnym individualizmom.[20]

Humanizmus spochybnil aj ďalší francúzsky filozof Michel Foucault (1926 – 1984). On rozumel slovom humanizmus súbor rozpráv, ktoré sa prihovárajú západnému človeku takto: „Hoci nevykonávaš moc, môžeš byť aj napriek tomu zvrchovaný. Alebo ešte lepšie, čím viac budeš odmietať vykonávať moc a čím viac budeš podrobený tomu, kto ťa podmanil, tým viac budeš zvrchovaný. Humanizmus vynašiel všetky podrobené zvrchovanosti týkajúce sa duše, vedomia, jednotlivca, slobody. Humanizmom bola na Západe zatarasená túžba po moci. To je dôvod, prečo Západ odmieta všetko, čo by mohlo túto závoru prelomiť.“[21]

Veľkým snom humanistických mysliteľov bolo „mať seba samého vo vlastných rukách“. Ľudská túžba po ovládaní „vlastného údelu života“ bola vždy veľmi silná, ale v poslednom období sa toto „ovládanie seba“  prejavilo doslova v nebezpečných formách tzv. svojvoľného rozhodovania o sebe, napr. nárastom samovrážd, ale aj nárastom počtu abortov a eutanázií. Človek chce ovládať všetko, dokonca aj budúcnosť. Chce rozhodovať o tom, čo bude a možno aj nebude...

Objektívne možno povedať, že model myslenia v súvislosti s povinnosťami, sa v súčasnosti mení veľmi rýchle. Zmyslom života už nie je „byť múdrym“ a  „poznať pravdu o sebe, o svete, o Bohu“, ba nie je to ani dobro a cnosť. Postmoderný človek uveril tomu, že „pravdou o nás“ je verejná mienka, alebo mienka väčšiny. Podstatné je, čo si o nás myslia, povedia a napíšu druhí. Z tohto trendu vyplýva, že cieľom človeka je „zapáčiť sa primárne druhým ľuďom“, akoby naozaj naša budúcnosť bola závislá od ľudských sudov a hodnotení. V skutočnosti však robíme chybu, ak chceme byť „dobrými pred druhými“, no nie „sami pred sebou“. Alebo inak povedané pravdivými nie pre „pravdu samu“, ale pre pravdu, ktorú chce „počuť svet“, teda tí, čo sú pri moci a vládnu, a tiež ľudia v našej blízkosti.

Pomýlené túžby tohto typu privádzajú mnohých ľudí k ilúzii vytvoriť o sebe „dobrú reputáciu“ v  spoločenskom kontexte, v médiách a na sociálnych sieťach. A práve tu narážame na dve antitézy, ktoré si vzájomne protirečia. Na jednej strane je to „zviditeľnenie seba za každú cenu“ a je jedno či v zmysle pozitívnom, alebo negatívnom, a na strane druhej zdôrazňovanie „vymyslených a prikrášlených poloprávd“.

Vyššie spomenuté skutočnosti sú v rozpore s ľudským svedomím, keďže v prikrášlených polopravdách ide o falošné a bezcenné tvrdenia, ktoré sú z dlhodobého hľadiska veľmi neisté. Niekedy stačí málo, ba možno len jedna „objavená správa z minulosti“, aby došlo k trvalému spochybneniu osobnej reputácie.

Morálny pokrok –  od starovekých Atén a Ríma, cez zrušenie otroctva, úsilia o materiálny pokrok až po vyzdvihnutie ľudskej dôstojnosti, slobody a práva – je nespochybniteľný. Avšak v súčasných liberálnych demokraciách sa celá spoločnosť rozkladá akoby zvnútra, a to v súvislosti s dvoma trendmi:

1. Na prvom mieste sa zdá, že aktuálne demokracie nemajú dosť síl na to, aby v praktickej oblasti spôsobili nejaké veľké premeny smerom k väčšej spravodlivosti;

2. a na strane druhej preto, že obrovské rozdiely medzi elitou, ktorá má moc a bohatstvo, a chudobnými ľuďmi zakladajú závisť a aj nenávisť.

Podľa britského filozofa a sociológa Bertranda Russella (1872 – 1970) je „Závisť základom demokracie“.[22] Nemožnosť väčšiny ľudí „vyrovnať sa ostatným“, vyvoláva nielen závisť, ale aj nenávisť. Príznaky závisti a nenávisti sú v západnej kultúre viditeľné či už v rivalite medzi svetovými mocnosťami, medzi štátmi, národmi, aj jednotlivcami. Dokonca, ak niekto nesúhlasí napr. s oficiálnymi vyhláseniami vlády, je tiež nenávidený, pretože tento prístup je formou na udržanie vládnej moci.

Podľa amerického filozofa Johna Rawlsa (1921 – 2002), zaoberajúceho sa politickou filozofiou, existujú až tri podmienky, ktoré výdatne podporujú závisť:

1. psychologická podmienka, ktorá súvisí s nedostatkom sebadôvery vo vlastnú dôstojnosť, ako aj z vlastnej neschopnosti urobiť niečo hodnotné;
2. psychologická skúsenosť z bolesti a poníženia, ktoré prehlbujú rozpor medzi „ja“ a „ty“ v sociálnej štruktúre a v štýle občianskeho života;
3. vnímanie vlastného spoločenského postavenia, ktoré nedovoľuje konštruktívnu alternatívu voči tým, ktorí sú v najvýhodnejšom postavení (napr. nerovnosť v príležitostiach).[23]

Analogicky aj ďalší americký filozof a historik Moses I. Finley (1912 – 1986), ovplyvnený Frankfurtskou filozofickou školou, ktorý po presťahovaní sa do Anglicka prednášal v Cambridge, kde sa venoval sociálnej a ekonomickej histórii a tiež dejinám antiky, bol presvedčený, že demokratické inštitúcie vyvolávajú v ľudských dušiach pocit závisti v dôsledku snáh vyrovnať sa ostatným. Stáva sa to preto, že tí, čo tieto možnosti využívajú, nikdy nemajú dosť.[24] Závisť je jednou z najnešťastnejších čŕt v ľudskej povahe a zároveň je z pohľadu morálky ťažkým hriechom. Cieľom demokracie by preto malo byť nastolenie spravodlivých štruktúr, a nielen tých, ktoré zohľadňujú požiadavky ľudí liberálne zmýšľajúcich. Tento cieľ sa však pravdepodobne neuskutoční bez nadprirodzených teologálnych cností (viera, nádej, láska), bez morálnych cností (rozvážnosť, spravodlivosť, odvaha, miernosť) a základných humánnych cností (čestnosť, pracovitosť, pravdovravnosť, dobroprajnosť). Ľudskosť sa totiž neformuje len s pomocou exaktných vied, pretože prírodné a technické vedy sa ľudstvom nezaoberajú. V istom zmysle sa tak stávame svedkami paradoxu, keď v súčasnosti „očakávame lepší život prehlbovaním toho, čo nie je ľudské.“[25]

Súčasné uprednostňovanie tzv. vedeckých analýz a postupov typických pre pozitivizmus materializmus, nihilizmus, scientizmus a liberalizmus, bez hľadania príčin skutočných slabostí demokracie, nesľubuje pozitívne výsledky. Samotná veda, technika a moderné technológie dnes privádzajú ľudí k dehumanizácii. A ak k tomu prirátame aj demografické hrozby a chýbajúci zmysel života, je obraz Európy – s jej pokračujúcou deklináciou kultúry – takmer komplexný. Načrtnuté prognózy svedčia o tom, že rozumní ľudia by nemali pochybovať o tom, že k životu patrí aj práca na sebe samom s pomocou už dnes takmer zabudnutých cností, ktoré vždy garantovali istotu dobrého života.

Záver

Dobrý život predpokladá múdre konanie a cnostnú spravodlivosť, v ktorej je zahrnutá odvaha „žiť v pravde“, ako aj „miernosť vo všetkom“. Cieľom dobrých a cnostných ľudí nie je vlastný prospech, ani očakávanie pôct. Cnostní ľudia vedia, že praktickú lásku a spravodlivosť nemožno nahradiť sľubmi a prázdnymi frázami, ani povýšeneckým arogantným správaním. „Správny výber správnych ľudí“ negarantujú ani tie najdemokratickejšie voľby.  

Cnosť nemožno nahradiť ani veľmi odporúčaným športom. Šport a cnosť nie sú identické. Športom možno prekonať telesnú slabosť, získať fyzickú zdatnosť, alebo aj slávu a popularitu. Tieto zdatnosti a úspechy však trvajú len niekoľko rokov. Sláva športovcov, ale aj celebrít či už hercov, spevákov, umelcov nedokážu prekonať „príbehy ľudí“, ktorí vykonali veľké skutky s láskou a bez očakávania nejakej odmeny.

Cnosť (oproti športu a úspechu slávnych) nezávisí od telesných zdatností. Naopak, vyžaduje vnútornú silu a celoživotnú vytrvalosť v konaní dobra. Cnostný človek neočakáva žiadne uznania od ľudí. Jeho činy sú zviazané s vysokou mravnosťou. Oproti prirodzeným dočasným zdatnostiam je perspektíva nadprirodzených cností zameraná na eschatologickú budúcnosť. Cnosť vychádza z bytia a znamená voľbu pravdy a dobra. V cnostnom eschatologickom napätí rezonuje na jednej strane vnútorné poznanie (con-scientia – spolu vedenie) a na strane druhej poznanie toho, čo „má byť“ podľa vonkajšieho zákona (povinnosť zosúladená so zodpovednosťou). Povinnosť sa odvoláva na rozum, zodpovednosť na slobodnú vôľu. Vedomé rešpektovanie povinnosti a zodpovednosti predstavuje cestu „k slobode ducha“.

Cnostiam predchádza hlboké porozumenie životu a zmyslu existencie. Toto sa však nezaobíde bez dobrej výchovy zo strany rodičov, vychovávateľov, učiteľov, ale tiež aj od celospoločenskej vízie jednotlivých národov, od rešpektovania tradície a kultúry.

Dobrovoľným zrieknutím sa cností (pod vplyvom relativizmu a liberalizmu) z kontextu európskej i svetovej civilizácie sme sa vzdali ich veľkej hodnoty. Model tzv. globálneho svetového poriadku (NWO) naštartoval civilizáciu k liberálnym hodnotám, ktoré už nepočítajú s cnosťami, ale so svojvôľou a pseudo-hodnotami, ktoré vedú k elimináciu vyváženej rozumnosti. Toto je dôvodom, prečo sa v súčasnosti nachádzame v situácii „veľkého chaosu“ a „strachu“. Bojíme sa hovoriť pravdu kvôli sankciám zo strany tých, ktorí majú moc nás obviniť a sankcionovať, zamedziť nám prísun pravdivých informácií, vypnúť nás od zdrojov sociálnej komunikácie, lebo sú presvedčení, že len oni majú pravdu. Dokumentuje to bohatá ľudská skúsenosť od čias starovekého Egypta, Grécka, Ríma, cez despotických feudálov a vládcov posadnutých dobývaním území iných národov až po súčasných globálnych hráčov túžiacich po poste „neobmedzených svetových lídrov“.  

Ako vidíme v  21. storočí sme pravdu opäť raz ľahkovážne zmiešali s klamstvami, dobro s beštiálnym zlom, imaginárnosť s realitou, sentimentálnosť so skutočnou láskou, iluzívnosť s naivitou a z kontextu života sme eliminovali múdrosť. Stalo sa tak aj preto, že mladí ľudia netušia nič o filozofii a láske k múdrosti, ani o objektívnych dejinách, pretože čítajú málo a ich jediným cieľom je predovšetkým zábava. Motivuje ich iba úspech, a to aj bez spravodlivosti.

Výpovede o úpadku humanizmu a civilizácie, a tiež o nezáujme o intelektuálne poznanie sú zreteľné nielen na úrovni mentálnej (prejavujúcej sa v neschopnosti autonómnej sebareflexie), ale aj v praktických spontánnych rozhodnutiach a v prejavoch „stádovitosti“, ktoré majú bližšie k primitivizmu a nízkemu vkusu, ako k vyššej „slobode ducha“ považovanej  za počiatok osobnej aj kolektívnej premeny. Každá ľudská premena je však závislá nielen od poznania hodnôt a zmyslu života, ale aj od vyhodnotenia morálnej skúsenosti a od jej následnej aplikácie v praktickom konaní.      

Literatúra:

AKVINSKÝ, T. Summa theologiae., I-II, q. 112, a. 5, ad 1. Bologna: Edizioni Studio Domenicano, 1984.
БЕРДЯЕВ, Н. А. Новое средневекoвье. Рaзмышление о судьбе России и Европы. Berlín: Obelisk 1924.
BERĎAJEV, N. A. L´uomo e la tecnica. Rapallo: Il ramo srl..A cura di Alessandro di Chiara, 2005.
BRAGUE, R. Podstata člověka. O ohrožení lidské legitimity. Brno: Centrum pro Studium demokracie a kultury, 2017.
FINLEY, M. I. Antická a moderná demokracia. Bratislava: Kalligram, 2014.
LANDSBERG, P. L. Zkušenost smrti. Praha: Vyšehrad, 2014.
MANETTI, G. De dignitate et excellentia hominis (O dôstojnosti človeka). Padova: Ed. E. R. Leonard, Antenoze, 1975.
MARITAIN, J. Integrální humanismus. Rím: Křesťanská akademie, 1967.
MARX, K. Differenz der demokritischen und epikureische Natur philosophie. Berlín: Dietz, 1968.
RAWLS, J. Theory of Justice. Oxford – New York – Toronto: 1991.
RUSSELL, B. The Conquest of Happiness. Part I. Causes of Unhappiness. New York: 1930.
ŠPIDLÍK, T. Pramene svetla. Trnava – Prešov: Spolok sv. Vojtecha v spolupráci s vydavateľstvom Otcov baziliánov, Blahovistnik, 2000.
Sväté písmo. Rím: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, 1995.