Úvod

Pohnútkou k tomu je skutočnosť, že v sekulárnom svete prevláda v otázkach pravdy a dobra disharmónia a asymetria. Pyšní globalizovaní liberálno-progresívni jednotlivci zintenzívňujú v posledných rokoch svoje útoky voči katolíckej cirkvi. Domnievajú sa, že ju dokážu zničiť, no v skutočnosti je to ilúzia „na hlinených nohách“, nakoľko podstata Kristovej cirkvi je božská a transcendentálna.

Navyše dejiny svedčia o tom, že v katolíckej cirkvi je niečo neopakovateľné, obdivuhodné, vznešené a hodnotné. Cirkevný otec, biskup, mučeník a otec katolíckej dogmatiky, sv. Irenej z Lyonu (130 – 202) vo svojom 5-zväzkovom diele Adversus haereses (4, 6, 7; 4, 9, 3; 5) rozvinul počiatky tradície a napísal nadčasovo platné slová: „Je len jeden Boh Otec, len jeden Logos – Syn, len jeden Duch a len jedna spása pre všetkých, ktorí veria... Je len jedna spása, ako je len jeden Boh. Je len jeden Syn, ktorý plní vôľu Otca a len jedno ľudské pokolenie, v ktorom sa napĺňajú Božie tajomstvá.“ Aj Cirkev je len jedna (s ohľadom na jej pôvod). Jej zakladateľ Ježiš Kristus, maximálne svätý, je najvyšším dôvodom (argumentum supremus), prečo nazývame katolícku cirkev svätou. Cirkev je aj Kristova nevesta, pretože je zjednotená s Ježišom Kristom (porov. KKC, 796) a je aj katolícka (všeobecná) a tiež apoštolská, keďže bola s pomocou Ducha Svätého postavená na „základe apoštolov“, ktorý v Cirkvi prebýva a chráni ju až do Kristovho návratu (porov. Ef 2, 20).

Tieto štyri znaky – jedna, svätá, katolícka, apoštolská – sú „navzájom prepojené a označujú podstatné vlastnosti Cirkvi, ako aj jej poslanie“.[1] Slovo kresťan (etymologicky odvodené od gréckeho Christos – Pomazaný) označuje človeka, ktorý verí v Ježiša Krista a svoje životné povolanie uskutočňuje v Cirkvi.

Svätý otec Ján Pavol II. na začiatku svojho pontifikátu povedal: „Cirkev sa zrodila z odpovede viery v Ježiša Krista prostredníctvom úprimného prijatia „dobrej zvesti“, ktorá zjednocuje veriacich v Ježišovom mene, aby spolu hľadali Božie kráľovstvo, budovali ho a žili v ňom. Cirkev je konštituovaná tými, ktorí hľadia s vierou na Ježiša, ktorý je autorom spásy a počiatkom jednoty a pokoja.“[2] Katolícka cirkev už dvetisíc rokov komunikuje Kristovo bohatstvo života a milosti. Chráni tento poklad a odovzdáva ho ďalej z generácie na generáciu prostredníctvom Božieho slova a svätých sviatostí. Katolíci sú tí, ktorí sa rozhodli žiť v spoločenstve „veriacich v Ježiša Krista“ a v „jednote s Kristovou Cirkvou“.

Medzi kresťanmi katolíkmi sú takí, ktorí sa cítia v Cirkvi doma, to znamená prirodzene ako synovia a dcéry v rodine, lebo vedia, že základ a jednota Cirkvi sú povahy nadprirodzenej. Na strane druhej sú tiež aj „pokrstení nepraktizujúci kresťania“, ktorí hľadia na Cirkev a na jej štruktúry svetskými očami, ako na jednu z mnohých inštitúcií. Prví, synovia a dcéry, cielene a radi zotrvávajú v Božej blízkosti a usilujú sa žiť podľa desiatich Božích prikázaní, podľa požiadaviek Ježišovej reči na vrchu a aj kráčajú v súlade s evanjeliovou náukou po „úzkej ceste“. Druhí, aj keď pokrstení, ľahko odbočia z cesty. Pohodlná autostráda je pre nich lákavejšia, aj keď niektorí po „intermezze odlúčenia “ sa predsa len vrátia a uznajú, že to bola veľká chyba v ich živote. A napokon sú ešte aj kresťania, ktorých nazývame „odlúčenými bratmi vo viere“, ktorí boli pokrstení buď v pravoslávnej cirkvi, alebo v reformovaných cirkvách, a teda nežijú v plnosti spoločenstva s katolíckymi kresťanmi. Odlúčení kresťania často kritizujú katolícku cirkev, keďže nenapĺňa dostatočne ich predstavy o slobode a slobodnej interpretácii Svätého písma, a tiež preto, že im prekáža dogmatické učenie ako „jediný obraz o pravdách viery“. Pohľadu „odlúčených bratov vo viere“ chýba „mystické svetlo“ a tiež hlboký pohľad, aj preto posudzujú katolícku cirkev len podľa vonkajšieho správania jej predstaviteľov. Všetci však vieme, že nie je ľahké byť neustále dobrými, ba často ani nevieme, prečo konáme tak, a nie inak, a to aj napriek tomu, že si uvedomujeme, že ideálom a podstatou kresťanstva je Ježiš Kristus, dokonalý Boh a dokonalý človek, ktorého lásku a obetu nevedia nedokonalí ľudia dostatočne doceniť a často ho nevedia ani rozpoznať v ľudských bratoch a sestrách. Kristova cirkev je vnútorne živá, jedinečná a svätá aj napriek vonkajším nedostatkom. Avšak zakaždým, keď je nejakým spôsobom prekrúcaná evanjeliová pravda, dochádza k rozdeleniu a pretrhnutiu jednoty. Milánsky biskup sv. Ambróz (339 – 397), premýšľajúc nad skutočnosťami pretrhnutia jednoty, napísal: „Trhať jednotu Cirkvi znamená trhať Kristovo telo“ (porov. In: Psalm 43).

Popri kresťanskom náboženstve sú ešte aj iné náboženstvá, buď inšpirované filozofiou  alebo ideológiou (materialisti, ateisti), ktorí odmietajú akékoľvek náboženstvo, ako aj dnes všade preferovaní progresívni liberáli združujúci sa v hnutí LBGTI, alebo v satanistických spolkoch, ktoré nenávidia katolícku cirkev. Naposledy sa predviedli na festivale „Pohoda 2022“ svojím netolerantným správaním voči pomocnému biskupovi Bratislavskej arcidiecézy mons. prof, ThDr. Jozefovi Haľkovi, PhD., tiež na výstave A7 Gallery v Banskej Bystrici vo foto-sérii  Doroty Holubovej s názvom „Oh My God“ (18. júl – august 2022), ako aj zničením krížovej cesty v Sabinove (júl 2022). Sú to vraj „reakcie na fanatickú katolícku cirkev, ktorá sa podľa nich dostáva v súčasnosti do mocenského postavenia“. A pritom sú to neuveriteľné klamstvá, ktoré šíria nenávisť voči Bohu a kresťanom. V súčasnom svete a aj v Európe niet takmer týždňa, aby nebol vypálený nejaký kresťanský kostol, alebo aby do chrámov nevtrhli rozhorčení prívrženci abortov (naposledy 6. augusta 2022 do chrámu sv. Patrika v New Yorku). Sekulárny svet a médiá všetko toto očividne prehliadajú, podobne ako aj zabíjanie kresťanov. Na svete je len veľmi málo politických lídrov, ktorí bránia kresťanov.

Podobná nenávisť voči kresťanom existovala aj na úsvite dejín Nového zákona, ako to dokumentujú Skutky apoštolov. Stačí si spomenúť na mladého Šavla z Tarzu, ktorý prenasledoval kresťanov a na ceste do Damasku (niekedy medzi rokmi 33 – 35 po Kr.), oslepený bleskom, počul slová: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ“ (porov. Sk 9, 5). Až pokrstený Pavol pochopil, že Ježiš sa identifikuje s Cirkvou a komunitou kresťanov.

            Čo je teda Cirkev a aké je jej poslanie? Substantívum cirkev je odvodené od gréckeho slova έκκλησία (cirkev, zhromaždenie ľudu), alebo aj ɛθνει (nový Boží ľud). Adjektívum καθολικός (katolícka, alebo všeobecná) sa používalo už od 2. storočia tak v gréckom, ako aj v latinskom jazyku.[3] Úlohou Cirkvi je: zhromažďovať veriacich v Ježiša Krista silou viery. Sv. biskup Cyprián (210 – 258) z Kartága, mučeník pre vieru, vyslovil zaujímavú myšlienku, že: „nemôže mať Boha za Otca ten, kto nemá Cirkev za matku“.[4] Cyprián považoval oddeľovanie Cirkvi od Krista za smrtiaci akt, lebo Kristus je garantom jednoty Cirkvi a Cirkev reprezentuje Krista. Rovnako aj francúzsky katolícky teológ, jezuita a kardinál Henri De Lubac (1896 – 1991) v polovici 60-tych rokov 20. storočia napísal: „Cirkev je katolícka nie preto, že je geograficky rozšírená po celom svete, aj keď je pravda, že sa nevyhnutne rozvíja v priestore a v čase a aj navonok je zjavná v očiach ľudí. Takou, teda katolíckou,  sa stala už v turičné ráno, aj keď jej prví členovia sa vtedy vmestili do jednej miestnosti. Cirkev bola katolíckou aj vtedy, keď sa zdalo, že sa utopí v herézach. A bude katolícka aj keby ju masové odpady veriacich priviedli k strate väčšiny.“[5]

Tam, kde sú kresťania vzájomne zjednotení a nažívajú v láske, je aj καλλόνη (krása), ktorá poukazuje na vznešenosť a hodnotu jednoty vo viere, nádeji a láske. Práve tieto tri nadprirodzené cnosti v sebe zahŕňajú znaky všeobecnej Cirkvi, ktorá nemá nič spoločné s kozmopolitizmom (svetoobčianstvom). Jednota Cirkvi reprezentuje (vnútorne aj navonok) súzvuk a symetriu. Cirkev je združením a spoločenstvom Božieho ľudu, zjednoteného:

1. vo vyznávaní tej istej kresťanskej viery;
2. účasťou na tých istých sviatostiach;
3. v službe Božiemu kráľovstvu prostredníctvom hierarchického usporiadania.[6] 

Cirkev bola založená a aj chcená Ježišom Kristom pre spásu ľudí, ako to vyjadril pápež Pius XI. Slovami: „propter nos homines et propter nostram salutem“ (porov. Pôstna homília z 28. februára 1927). Katolícka cirkev je aj preto posvätným duchovným spoločenstvom veriacich. Obracia sa ku všetkým ľuďom a zahŕňa v sebe dve dimenzie: navonok je silnou organizáciou a vnútorne predstavuje vzájomné bratstvo a jednotu v Duchu Svätom. Ježišove slová pri poslednej večeri rukolapne poukazujú na podstatu tejto jednoty, ktorej zdrojom je Eucharistia: „Vezmite a jedzte: „Hoc est enim Corpus meum, quod pro vobis tradetur“ Vezmite a pite: „Hoc est  enim  calix Sanguinis mei, novi et aeterni testamenti, qui pro vobis et pro multis effundetur in remissionem peccatorum.“ Sv. Pavol apoštol v Liste Korinťanom to vyjadril slovami: „Pretože jeme z toho istého chleba, sme jedným telom“ (1 Kor 10, 17). Ježiš Kristus žije v Cirkvi prostredníctvom Eucharistie.

Cieľom tejto štúdie bude snaha ukázať to, čo bolo v minulosti, a čo je aj v súčasnosti pozitívne a zároveň krásne v katolíckej cirkvi. Špecifickosť katolíckej jednoty spočíva v kontinuálnom odvolávaní sa na Sväté písmo Starého i Nového zákona a na učenie cirkevných Otcov, ktorí videli „v obraze Cirkvi“ jednotu Kristovho mystického Tela. Sv. Gregor Nysský (335 – 394) opodstatnene napísal: „Kto hľadí na Cirkev, hľadí na Krista“  (porov. Cant. hom, 13).

1. Katolícka cirkev (Sancta Ecclesia) – spoločenstvo, ktorého hlavou je Ježiš Kristus

Smrťou Pána Ježiša na kríži a zavŕšením jeho vykupiteľského diela sa skončila epocha Starého zákona a začala sa nová epocha spásy a realizácia Božieho kráľovstva. „Cirkev sa rozvíjala postupne od čias, keď Pán Ježiš povolal apoštolov a vybral si Petra pre úrad „skaly“ a ustanovil sviatosti. Jej založenie sa dovŕšilo po vzkriesení, keď apoštoli začali plniť Učiteľovo poslanie.“[7] Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „Cirkev je Božím ľudom“ (porov. KKC 781, 782), „Kristovým tajomným telom“ (porov KKC 787 – 796) a „Chrámom Ducha Svätého“ (porov. KKC 797, 798). Cirkev je jedna a katolícka, a to aj napriek tomu, že táto jednota bola viackrát v dejinách zranená.

Cirkev je svätá, lebo svätý je jej božský zakladateľ Ježiš Kristus. On z vlastnej iniciatívy položil základy svojej Cirkvi, ktorej jadro tvorili dvanásti učeníci (porov. Mt 4, 18-21, 10, 1-4; Mk 1, 16-20, 3, 13-19; Lk  5, 1-11; 6, 12-16). Podľa sv. Augustína (354 – 430) tento úzky výber dvanástich apoštolov symbolizuje 12 kmeňov Izraela (porov. Psalm 49).  

Cirkev je apoštolská, keďže apoštoli boli poverení pokračovať v ohlasovaní Božieho kráľovstva a po Ježišovom nanebovstúpení Cirkev aj reálne spravovali. Najprv spoločne, neskôr po správach o početných obráteniach (v Jeruzaleme, v Sýrii, v Samárii a Antiochii) začali vysielať do týchto oblastí aj svojich zástupcov a administrátorov, ktorí pracovali v mene apoštolov. Postupne, a to najmä na základe veľkonočných a turíčnych zážitkov apoštolov, sa formovala aj hierarchická štruktúra, aj keď Cirkev má jednoznačne pôvod a aj trvalý základ v Ježišovi Kristovi –  jedinom a večnom Veľkňazovi, ktorý je jedno s Otcom v Duchu Svätom.

Metaforicky je Cirkev aj „Kristovou nevestou“, ktorú si Kristus vyvolil z lásky a očistil ju krstom (porov. Ef 5, 25-32), a tiež aj „Matkou“, ktorá priťahuje k sebe všetkých tých, ktorí sú jej deťmi, alebo aj „stavbou“ vystavanou zo živých kameňov, či dokonca „cestou“ k spáse. Cirkev je viditeľná i neviditeľná, časná i večná, hriešna i svätá, no nikto nemôže veriť v Cirkev inak, ako v Duchu Svätom. Duchovný človek je takmer vždy „človekom Cirkvi“.

Formujúce sa spoločenstvá prvých kresťanov neboli spočiatku jurisdikčne rozdelené, ale tvorili cirkevné obce, napr. v Lytre, v Ikóniu, v Derbe, v Efeze, vo Filipach, v Smyrne, v Korinte, v Alexandrii, atď. Kresťanstvo sa šírilo z Jeruzalema a Palestíny najprv do Malej Ázie a odtiaľ do Európy, ako o tom svedčia Skutky apoštolov, ale aj rímski historici Plínius Mladší (62 – 114) a Tertullianus (160 – 222).

Po smrti posledného z apoštolov sa z miestnych administrátorov stali diecézni biskupi. Osobitný Petrov úrad (porov. Mt 16, 18) a Petrovo pôsobenie v Ríme, kde podstúpil mučenícku smrť a kde je aj pochovaný (zmienka o jeho mučeníckej smrti je aj v Jánovom evanjeliu  Jn 21, 19), dokumentujú aj historické fakty, archeologické svedectvá a kontinuálna prítomnosť kultu o mučeníckej smrti sv. Petra a sv. Pavla. Všetky spomenuté svedectvá hovoria, že smrťou sv. Petra jeho úrad nezanikol. Rím sa postupne stal hlavou všetkých cirkevných obcí.

Sv. Irenej z Lyonu vo svojom už nami spomínanom diele Adversus. Haereses. III., 3 zverejnil (hoci nebol prvý, keďže pred ním sa spomína istý Hegesip) zoznam prvých 12-tich pápežov po sv. Petrovi (42 – 67): Linus (67 – 76), Anacletus (76 – 88),  Clementus (88 – 97), od ktorého sa zachoval dlhý List cirkvi v Korinte), Evarist (97 – 105), Alexander I. (105 – 115), Sixtus I. (115 – 125)n za ktorého vznikli roztržky vyvolané gnostikmi v Ríme, Telesfor (125 – 136), o ktorom vieme od sv. Ireneja, že zomrel mučeníckou smrťou za vlády cisára Hadriána (76 – 138), Eugénius (136 – 140), Pius I. (140 – 155), Anicet (155 – 166), za ktorým prišiel sv. Polykarp, biskup zo Smyrny, aby s ním prerokoval otázku slávenia Veľkej noci, Soter (166 – 175), o ktorom vieme, že poskytol finančnú pomoc korintskej cirkvi a Eleuter (175 –  189), ku ktorému prichádza biskup sv. Irenej, aby s ním rokoval o montanistoch.[8]

Tento vyššie spomenutý zoznam zahŕňa jedno storočie. Viacerí z týchto pápežov poznali osobne aj sv. Petra a sv. Pavla. Od čias pápeža Eugénia a Aniceta sa proti gnostikom a heretikom používala exkomunikácia (vylúčenie z kresťanskej komunity). Hnutie gnostikov zaniklo v 3. storočí zásluhou fundovaných kresťanských teológov a filozofov (sv. biskup Irenej z Lyonu, ako aj cirkevný spisovateľ, kňaz, mučeník sv. Hypolit Rímsky (170 – 235), a tiež Tertullianus (160 – 220) a Origenes z Alexandrie (185 – 254). Rešpekt voči rímskym biskupom existoval od počiatku dejín Cirkvi, aj keď nechýbali napomenutia (Sv. Irenej z Lyonu napríklad napomenul pápeža Viktora k umiernenosti) v otázkach ohľadne bludných rozkolov, vo veci formovania kňazov, diakonov a akolytov, ako aj v otázkach o sviatosti zmierenia. Miestni biskupi jednotlivých cirkví sa obracali na rímskych pápežov, a to z dôvodu Petrovho primátu, ako aj na znak spoločenstva s Rímom.

Sv. Cyprián už od roku 251 mal pre rímsku cirkev pomenovanie „Stolica Petrova a hlavná cirkev, na ktorej spočíva jednota biskupov“. Staroveká Cirkev budovala jednotu systematicky, a najmä prostredníctvom pokrstených veriacich, ktorí sa zhromažďovali v cirkevných spoločenstvách (pax et communio – spoločenstvo pokoja) s biskupmi a s hlavou Cirkvi, ktorou je Ježiš Kristus. Tieto spoločenstvá sa líšili od iných spoločenstiev svojím sviatostným charakterom.  Sv. Pavol v Liste Korinťanom aj preto zdôraznil: "Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána“ (1 Kor. 1, 9).

Kresťanstvo sa na územie dnešného Slovenska dostalo pravdepodobne už v 2. storočí po Kristovi cez kresťanov, ktorí slúžili v rímskom vojsku (medzi rokmi 170 – 180 po Kr.). Svedčí o tom nápis na trenčianskej skale z rokov 179-180. Neskôr sa rímske légie stiahli na juh, za Dunaj a do Panónie. Prieniky kresťanstva v pred-slovanskom období však boli len sporadické. Slovanské kmene prenikli do Dunajskej kotliny na začiatku 5. storočia, no okolo roku 600 už bolo dnešné územie Slovenska v rukách Slovenov. Nestorova kronika[9] hovorí, že sa nazývali Slovenmi a boli to predkovia dnešných Slovákov (Slovenky a Sloveni[10]). Ich prvý kontakt s kresťanstvom bol určite v Panónii. Pokresťančenie Slovenov sa však naplno prejavilo až misiou sv. Cyrila a Metoda v 9. storočí (863 – 885).

2. Kristova Cirkev v premenách časov (nadčasový mandát ohlasovania Evanjelia, náuka o Najsvätejšej Trojici a Apoštolské vyznanie viery, náuka o Theotokos a sviatosti)

Mandát ohlasovania Evanjelia je neodvolateľne platný v celých dejinách Cirkvi. Bol daný jedenástim učeníkom v Galilei, kde sa im Ježiš zjavil po svojom vzkriesení. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstíte ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (porov. Mt 28, 18-20; Mk 16, 15).

Viditeľným znakom tejto neustálej obnovy Cirkvi v dejinách sú sviatosti a predovšetkým Eucharistia. Vďaka povereniu ohlasovania a prostredníctvom sviatostí je Cirkev neustále živá. Apoštoli krstili ľudí v prvotnej Cirkvi spočiatku bez zvláštnej prípravy. Zdá sa však, že už sv. Pavol nekrstil hneď svojich katechumenov (porov. 1 Kor 1, 14). Slovo katechumen sa objavuje u Tertulliána. Sv. mučeník Justín (+ 165) už hovoril aj o riadnej príprave spojenej s vyučovaním, pôstom a modlitbami a sv. Hypolit Rímsky už od začiatku 3. storočia využíval tzv. „skrutíniá“ – skúmanie života kandidátov, ktorí požiadali o krst. Ľudia, ktorí mali zamestnanie nezlučiteľné s kresťanstvom, napr. herci, gladiátori, vojaci, boli odmietnutí, alebo im bol krst odložený. Malé deti však krstili všade.

Po udelení slobody kresťanom (bulou  cisára Konštantína Veľkého v roku 313), sa kresťanstvo začalo šíriť do celého sveta. Stávali sa prvé chrámy a slúžili sv. omše v centre s Eucharistiou. Sv. omša pozostávala z dvoch časti: z liturgie slova (biblické čítania + Evanjelium a homília) a z eucharistickej obety, ktorá je vyvrcholením kresťanských obradov. Eucharistia  sa už za apoštolských čias slávievala zvyčajne ráno a agapé sa slávilo večer. Najstarší opis slávenia Eucharistie bol spojený s modlitbou, poučovaním a vysvetľovaním (porov. Sk 20, 7-11) a potom samostatnou eucharistickou modlitbou, ktorá obsahovala slová Ježiša Krista počas premenenia, pri ktorom sa z chleba, vína a vody stalo Telo a Krv Ježiša Krista. Po premenení nasledovalo spoločné Amen všetkých zhromaždených a podávala sa Eucharistia. Prvý dôkladnejší opis obradu podal mučeník sv. Justín vo svojej prvej Apológii. Od počiatku 3 storočia existuje aj text Eucharistickej modlitby od sv. Hypolita Rímskeho, obsahujúci aj text premenenia: „Hoc est corpus meum“ , ako ho používame dodnes, ako aj zvolania Sursum corda (Hore srdcia!) a tiež Gratias agimus tibi (Vzdávanie vďaky). Obrady boli spočiatku dlhé a neskôr boli skrátené redukciou čítaní. Tí, ktorí ešte nemali právo participovať na prijímaní Eucharistie (katechumeni a kajúcnici), dostali iba požehnanie a chrám opúšťali pred Eucharistickou modlitbou. Eucharistia sa spočiatku slávila len v nedeľu. Neskôr už aj vo všedné dní. Cirkev v období prenasledovania sa naučila dve veci: byť nezávislou od svetskej moci, a na strane druhej ovplyvňoval život kresťanov aj príklad mučeníkov pre vieru v Ježiša Krista.

Od 4. storočia počet liturgických dní narastal. Za pontifikátu pápeža Leva Veľkého (440 – 461) sa z dôvodu zvyšovania počtu veriacich slúžili už viaceré sv. omše za sebou. Z tohto obdobia sa zachovali veľmi cenné spisy o príprave na krst z pera cirkevných Otcov (sv. Cyrila Jeruzalemského, sv. Ambróza a sv. Augustína). Cirkev však nedokázala trvalo udržať všetkých pokrstených, pretože neresti lákali aj ich. V staroveku ešte chýbala aj jasná predstava o Učiteľskom úrade Cirkvi. Pastoračné prostriedky boli nedokonalé, chrámy malé, obrady dlhé a aj zriedkavé. Neexistovali rozjímania o Ježišovom utrpení, ani pobožnosti. Snáď aj preto dochádzalo k herézam. Takým bol napr. arianizmus, popierajúci Kristovo božstvo a aj Najsvätejšiu Trojicu. Z tohto obdobia sa zachovalo veľa listov, súdnych spisov a svedectiev. Postupne sa dostalo do popredia aj riešenie teologických otázok. Prvou významnou udalosťou bol Nicejský koncil (325), na ktorom sa sformovalo Apoštolské vyznanie viery, v ktorom bolo zvýraznené, že Otec a Syn sú tej istej podstaty a potom na Konštantínopolskom koncile (381) bolo potvrdené aj božstvo Ducha Svätého a nerozdielna jednota troch božských Osôb. Cirkev vyznáva od II. carihradského koncilu (553), že: „Je jeden Boh a Otec, od ktorého je všetko, jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko, a jeden Duch Svätý, v ktorom je všetko.“[11] Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je „(...) ústredným tajomstvom viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý“.[12]

V 5. storočí sa objavila ďalšia heréza – nestorianizmus, ktorý učil, že Mária sa nemá uctievať ako Božia Matka, lebo je matkou iba človeka Ježiša Krista. Voči tomu zakročil pápež Celestín (422 – 433) aj sv. Cyril Alexandrijský a tak bolo na koncile v Efeze (431) potvrdené, že Mária je Božou Matkou. Začali sa stávať mariánske baziliky a prvou z nich bola Sancta Maria Maggiore v Ríme. Ďalšou herézou bol monofyzitizmus hlásajúci jednu božskú prirodzenosť v Kristovi, no podľa oficiálnej katolíckej náuky je v Osobe Krista božská aj ľudská prirodzenosť. Tieto spory riešil Chalcedonský koncil (451), na ktorom bolo prečítané dogmatické rozhodnutie Leva I. Veľkého, ktorý bol pápežom v rokoch (440 – 461) proti Eutychovi, obsiahnuté v Tomus Flavianum, prijaté koncilovými otcami a zvolaním: „Peter prehovoril skrze Leva“.

V tom čase často zasahovali do Cirkvi aj cisári.  Mnohé cirkevné oblasti preto odpadli od jednoty prvokresťanskej viery, napr. egyptská, etiópska, sýrska, arménska cirkev. Do Cirkvi prenikol dualizmus: na jednej strane rímsky pápež a na druhej carihradský biskup (považovaný za pápeža Východu). Napriek tomu sa po období cirkevných apologétov a spisovateľov začalo v 4. storočí obdobie veľkých cirkevných Otcov. Na Východe (sv. Atanáz (295 – 373) a Otcovia z Kapadócie: sv. Bazil (330 – 379) , sv. Gregor Naziánsky (330 – 390), sv. Gregor Nysský (+ 394), sv. Ján Chryzostom Zlatoústy (344/354 - 407). Na Západe sv. Ambróz (339 – 397), sv. Augustín (354 – 430), sv. Hieroným (347 - 420). Okrem toho sa začal rozvíjať aj mníšsky život: sv. Anton Pustovník (251 – 356), sv. Pachomius (292 – 348), sv. Ján Kassián (360 – 435), sv. Benedikt (480 – 547). Jednota starovekej Cirkvi (aj napriek istým nezhodám) nebola narušená, no pozvoľna sa začala transformovať na Cirkev stredovekú.

V priebehu 5. a 6. storočia sa celá Európa postupne stala katolíckou, no v 7. storočí sa objavilo nové náboženstvo – islam, ktoré ohlasoval Mohamed a po jeho smrti (roku 632) sa postupne islam rozšíril predovšetkým medzi Arabmi (v roku 635 padol do rúk moslimov aj Damask, Mezopotámia, Perzia, Egypt, Kartágo a v roku 711 sa islam dostal až do Španielska). Zlom nastal až po víťazstve Karola Martela (Karolinga) nad Arabmi v roku 732 pri Poitiers, keď veľmoži franskej ríše vyhlásili Karolovho syna Pipina III. za kráľa (751 – 768).[13] Po smrti Pipina III. bol korunovaný za rímskeho cisára aj Pipinov syn Karol Veľký (768 – 814), ktorý pripojil k franskej ríši Bavorsko a Korutánsko. Karol Veľký chcel byť kresťanským panovníkom a ochrancom Cirkvi, ale zriadenie západného cisárstva pápežom Levom III., ktorý bol pápežom v rokoch (795 – 816) a cisárom Karolom Veľkým nakoniec prispelo k odklonu byzantskej cirkvi od Západu a následne k jej konečnému rozchodu s Rímom.

V Byzancii vznikli v 7. storočí rozpory medzi patriarchom Sergiusom, ktorý bol známy svojou ústretovosťou voči monofyzitom, avšak následne sa objavila ďalšia heréza monotelizmus hlásajúci, že v Kristovi je len jedná vôľa (θελεμα).[14] V nasledujúcom 8. storočí sa objavil ďalší spor vyvolaný byzantským cisárom, ktorý nariadil odstrániť z chrámov všetky obrazy anjelov a svätých. Neskoršie rozšíril svoj príkaz aj na obrazy Ježiša Krista a Matky Božej. Reakcia v gréckej cirkvi bola tentoraz rýchla. Na odpor proti „obrazoborectvu“ sa postavili mnísi a teológovia a najmä cirkevný učiteľ sv. Ján Damaský (675 – 749), ako aj pápež Gregor II. (715 – 731) a Gregor III. (731 – 741). V tom čase mnohí grécki mnísi utiekli do Ríma a založili tam viacero gréckych kláštorov. V roku 787 na VII. ekumenickom koncile v Nicei bola napokon náuka o úcte obrazov definitívne ustálená.

Objektívne treba povedať, že tak islam, ako aj byzantský rozkol, držali katolícku cirkev od 9. storočia a potom aj cez celý stredovek v hraniciach západnej a strednej Európy. Cirkev sa však udržala aj bez Carihradu, a to aj vďaka tomu, že v 9. storočí sa na Petrovom stolci vystriedalo niekoľko významných pápežov: Lev IV. (847 – 855) , Mikuláš I. (858 – 867), Hadrián II. (867 – 872) a Ján VIII. (872 – 882). Počas pontifikátu posledných dvoch pápežov sa blahodarne rozvinula aj misia solúnskych bratov sv. Cyrila a sv. Metoda na našom území.

Krátko po smrti  pápeža Jána VIII. sa vyskytli v Cirkvi opäť nové problémy pod vplyvom roztržky bohatých rímskych rodov, ktoré chceli rozhodovať o dosadení svojich kandidátov na pápežský úrad. Kvôli tomu sa v Cirkvi objavili škandály, zmätky a dokonca aj zrady a vraždy. Situácia sa upokojila až na konci 10. storočia pod vplyvom nemeckých cisárov Ota I. (912 – 973), jeho syna Ota II. (955 – 983), synovca Ota I. Henricha II. (951 – 995) a syna Ota II. Otta III. (980 – 1002).

Od 11. storočia mali cisári hlavné slovo aj pri voľbe pápežov. Pritom sa neustále zvádzal aj zápas so simóniou (svätokupectvo a obchodovanie s cirkevnými funkciami a hodnosťami). Problém bol aj s laikmi, ktorí zastávali cirkevné úrady. V polovici 11. storočia sa výrazne zhoršovali aj vzťahy medzi západnou cirkvou a východnou byzantskou cirkvou. Tento stav sa vystupňoval v roku 1053, kedy carihradský patriarcha Michal Cerulárius dal zatvoriť v Carihrade latinské kostoly a kláštory. Pápež Lev IX. (1049 – 1054)  poslal do Byzancie dvoch legátov, a to biskupa Humberta zo Silva Candida a Fridricha Lotrinského, opáta z Monte Cassina. Cisár ich prijal priateľsky, ale patriarcha stretnutie s nimi odmietol. Legáti preto položili na oltár v chráme Hagia Sofia exkomunikačnú bulu a odcestovali.  Táto udalosť spočiatku nevzbudila na Západe veľkú pozornosť, ale nakoniec spôsobila rozkol medzi východnou a západnou cirkvou.

Udalosti po rozkole sa v západnej Cirkvi postupne stabilizovali aj zásluhou nových pápežov Štefana IX. (1057 – 1058) a Mikuláša II. (1059 – 1061), ktorí povolávali do Ríma vzdelaných kňazov a mníchov a menovali ich za kardinálov. Mikuláš II. na synode v Lateráne (1059) vydal encykliku Vigilantiae universali, ktorá zakázala investitúru, podľa ktorej žiaden duchovný nesmie prijať cirkevnú hodnosť od laickej osoby. Rovnako zakázal  simóniu (udelenie benefícia pri vysviacke kňazov) a veľa sa diskutovalo aj o povinnom celibáte kňazov a biskupov. Spomedzi dekrétov synody bol najdôležitejší Dekrét o voľbe pápeža, ktorého smeli voliť iba kardináli. Cisárovi sa o voľbe už posielalo iba oznámenie z úcty voči jeho úradu. Po smrti Mikuláša II. bol zvolený (už novým spôsobom) biskup Anzelm z Luccy ako Alexander II. (1061 – 1073), ktorý bol na strane dôsledných reforiem. Odteraz už pápeži vládli nad celou Cirkvou.

Viaceré zmeny a reformy sa uskutočnili aj v kláštornom živote mníchov. Obnovil sa pustovnícky život, iniciátorom ktorého bol sv. Romuald (952 – 1027), ktorý založil viaceré pustovne vo Fonte Avellana, Pomposa, Pereo pri Ravenne a tiež pustovnícku kolóniu zvanú Camaldoli. Po smrti sv. Romualda vznikli pustovnícke kolónie aj vo Vallombrose pri Florencii a Camaldoli pri Neapole. Ku reforme mníšskeho života prispel aj zakladateľ kartuziánskeho rádu sv. Bruno (1027/30 - 1101). Kartuziánski mnísi stávali nádherne chrámy v románskom štýle, zakladali nové kláštory s prekvitajúcimi opátstvami, napr. v alpskom údoli vzniklo Chartreuse a tiež Cluny a Citeaux. Vďaka príkladnému životu mníchov sa horlivosť kresťanov v Európe opäť stabilizovala.

Nástupcom Alexandra II. sa stal pápež Gregor VII. (1073 – 1085), ktorý vytrvalo pokračoval v novom programe a dbal predovšetkým na dve veci: na mravnú nápravu duchovenstva tiež o vymanenie sa Cirkvi z moci laikov. Dokonca aj pyšný nemecký cisár Henrich IV. (1050 – 1106) sa podvolil pápežovej vôli. Pápež z neho sňal za tento čin kliatbu. Medzitým si nemecké kniežatá zvolili nového kráľa Rudolfa Švábskeho (1025 – 1080), ktorého pápež uznal. Medzi  Henrichom IV. a Rudolfom Švábskym však vypukla vojna, v ktorej Rudolf padol. Nahnevaný Henrich IV. teraz obrátil svoj hnev proti pápežovi a pápež Gregor VII. bol donútený ujsť do Anjelského hradu. Oslobodili ho Normani, ale  v roku 1085 zomrel v  Salerne. Morálna vážnosť pápežstva stúpala aj za pontifikátov pápeža Viktora III. (1086 – 1087) a Urbana II.(1088 – 1099), ktorý veľmi rozvážne viedol Cirkev a do dejín sa zapísal tým, že sa pričinil o vznik križiackeho hnutia. Rím sa vzmáhal aj za pontifikátu Paschala II. (1099 – 1118), ktorý kládol dôraz na starostlivosť o spásu duší a vladárom pripomínal povinnosť starať sa o duchovné dobro poddaných: „Vladári i národy sa naučili, že viac ako násilím sa dosiahne cestou práva.“[15] Počet veriacich sa zvyšoval a rovnako aj počet diecéz a nových farností a tak sa sformovalo široké spoločenstvo kresťanských národov.

Na II. lateránskom koncile (1139) bol zavedený aj povinný celibát kňazov a biskupov. V tom čase pribúdali aj zbierky kánonického práva. Skutočným zakladateľom cirkevného práva sa stal kamaldulský mních Gracián, ktorý v roku 1140 uverejnil v Bologni svoju systematickú zbierku Concordantia discordantium Canonum. Decretum Graziani. Dlho trvajúce križiacke výpravy a vojny o ovládnutie Jeruzalema (obsadeného Seldžukmi) boli aj napriek veľkému úsiliu málo úspešné. Prispeli však k pochopeniu potreby jednoty kresťanstva a k rozšíreniu misijných aktivít.

V 12. storočí nastal rozkvet kláštorných škôl  (zásluhou benediktínov) a začiatkom 13. storočia rozkvet univerzít (Paríž, Bologna, Oxford, Neapol) a následne Rím, Praha, Valencia, Salamanca, Viedeň), na ktorých sa začala vyučovať teológia, právo, medicína a filozofia (ako artes liberales). Popri benediktínskom ráde vznikli aj ďalšie rehoľné rády: cisterciáti, rytierske rády (templári a nemeckí rytieri) a po IV. Lateránskom koncile[16] (1215) aj žobravé rády (františkáni a dominikáni). Obidva rády významne prispeli k náboženskej obnove a ku scholastickej vzdelanosti a kultúre (sv. Albert Veľký, sv. Tomáš Akvinský, sv. Bonaventúra). Na strane druhej prebiehali aj križiacke výpravy a šírili sa aj tzv. „ľudové hnutia“ (valdénci založení Pierrom Valdesom a albigénci, respektíve katari).

Možno povedať, že pre celý stredovek boli príznačné snahy svetských vládcov o politické manipulácie až po odmietnutie byť ochrancami Cirkvi, keďže pápeži nemali zbrane a ani vojsko. Exkomunikácie svetských vládcov boli z tohto dôvodu pomerne časté. Pápeži sa usilovali udržať svoju morálnu autoritu, napr. za pontifikátu pápeža Inocenta III. (1198 – 1216), Honória III. (1216 – 1227) a Gregora IX. (1227 – 1241).

Na konci 13. a na začiatku 14. storočia bol Bonifácom VIII. (1294 – 1303) vyhlásený jubilejný svätý (1300),  ktorý znamenal veľký duchovný prínos pre celú Cirkev. Pápež vydal bulu Unam Sanctam, v ktorej vysvetlil metaforický obraz o dvoch mečoch (duchovnom a svetskom). Nasledujúci pápež Klement V. (1305 – 1314) sa však presťahoval z Ríma do Avignonu a bulu svojho predchodcu zrušil na znak toho, že sa nechce miešať do svetskej moci kráľa. Tým sa prejavil ako slaboch, ktorý sa nezastal rozpustenia templárskeho rádu a ani popráv krivo obvinených mníchov na príkaz kráľa Filipa IV. (1268 – 1314) za účelom zmocnenia sa ich majetkov. „Zničenie templárov je jeden z najväčších škandálov v cirkevných dejinách.“[17]

Nový pápež Ján XXII. (1316 – 1334) bol zvolený až po dvoch rokoch z dôvodu nedobrých vzťahov medzi Nemeckom a Svätou stolicou. Pápež síce vykonal veľký kus práce na poli cirkevnej administrácie, ale Avignon nemal na rozdiel od Ríma apoštola Petra a ani svätých mučeníkov. Bolo jasné, že skôr-neskôr sa pápeži vrátia do Ríma, čo uskutočnil pápež Gregor XI. (1370 –  1378). Celé 14. storočie bolo pre Cirkev problematické. Nie všetci európski panovníci uznali pápeža Urbana VI. ( 1378 – 1389), ktorý nedokázal čeliť rozporom a náboženskej ľahostajnosti. V prvej polovici 15. storočia došlo k situácii, že boli až traja pápeži: Benedikt XIII. v Avignone, Alexander V. (zvolený v Pise so sídlom v Bologni, ktorý po roku zomrel a nahradil ho Ján XXIII.) a Gregor XII. (1406 – 1415) podporovaný Nemcami a časťou Talianska. O týchto komplikáciách mal rozhodnúť koncil v Kostnici (1414) zvolaný Jánom XXIII., ktorý napokon z Kostnice ušiel. Na úteku ho chytili, priviedli do Kostnice a tam ho zosadili. Gregor XII. (vtedy už 90-ročný sa vzdal nároku a zomrel v roku 1417). Benedikt XIII., keďže stratil všetkých prívržencov v Avignone, abdikoval. Pápežom sa stal Martin V. (1417 – 1431), ktorý sa zaslúžil o to, že z Ríma sa opäť stalo centrum kresťanstva. Po jeho smrti sa stal pápežom prísny mních a askéta Eugen IV. (1431 – 1447), ktorý zvolal koncil najprv do Bazileji, ktorý pokračoval vo Ferrare (1437) za hojnej účasti Grékov na čele s cisárom Jánom VIII. a patriarchom Jozefom. Z finančných dôvodov ho napokon v roku 1439 preložili do Florencie, kde bolo slávnostne vyhlásené zjednotenie s gréckou cirkvou (6. júla 1439) a pripojila sa aj cirkev arménska (1439), egyptská a etiópska (1441) a tiež cirkev chaldejská (1445). Vo Florencii sa navždy vyjasnili dve veci, že: otázka obradu nemá nič spoločné so zjednotením a latinský obrad nie je podmienkou jednoty. Úspech koncilu vo Florencii bol nepopierateľný, avšak po ťažkej porážke uhorských vojsk na Kosovom poli pri Varne (1448) Turci obsadili (v roku 1453) Carihrad a postupne aj Srbsko a Bosnu. Jednotu Cirkvi ohrozovalo po upálení Jána Husa v Kostnici (6. júla 1415) aj husitské hnutie v Čechách.

Napriek všetkému treba povedať, že tak 14., ako aj 15. storočie, malo svojich veľkých svätých a zvlášť žien: sv. Juliana Falconieri (1274 – 1341), sv. Brigita Švédska (1303 –1373), sv. Katarína Sienska (1347 – 1380), sv. Františka Rímska (1384 – 1440). sv. Rita z Cascie (1377/1381 – 1457). Združovali sa tiež aj kňazi k spoločnému životu v tzv. „devotio moderna“ (moderná zbožnosť). Rozvíjal sa hospodársky život, obchod, bankovníctvo a poľnohospodárstvo. Toto všetko prispelo k rozvoju humanizmu a renesancie, aj keď renesančné obdobie nebolo príliš priaznivé pre Cirkev najmä z pohľadu morálky. Množili sa hriechy, neresti a chýbala aj zodpovednosť. Na strane druhej sa stavali renesančné chrámy najmä za pontifikátu Sixta IV. (1471 – 1484), ktorý pozýval do Ríma vynikajúcich umelcov (Domenico Ghirlandaio (1449 – 1494), Sandro Botticelli (1445 – 1510), Pietro Perugino 1446 – 1524). Pápež sa púšťal aj do politických súbojov medzi talianskymi mestami a bohatými rodmi: Collonovci (Rím), Orsiniovci (Neapol), Sforzovci (Florencia). Viacerí renesanční pápeži a kardináli viedli nemravný život, napr. Inocent VIII. (1484 – 1492) a najmä Alexander VI. (1492 – 1503). Celá situácia prispela k reformácii v Nemecku na čele s M. Lutherom (1483 – 1546), ktorý svojimi postojmi voči pápežovi a Cirkvi silno ovplyvnil charakter nemeckého národa. V početných kritických prejavoch bol nezriedkavo hrubý až oplzlý. Na strane druhej si často aj protirečil a každého protivníka v teológii považoval za nepriateľa, ktorým opovrhoval.[18]

Rozkol  sa nepodarilo utíšiť ani za pontifikátu Júliusa II. (1503 – 1513), ktorý zasa potreboval veľké peniaze na dokončenie Baziliky sv. Petra v Ríme a na svoje umelecké projekty. Pápež Lev X. (1513 – 1521) bulou Exsurge (v roku 1520) odsúdil 95 Lutherových téz a v roku 1521 ho aj exkomunikoval. Luther hlásal slobodu pri vysvetľovaní statí z Biblie, no medzi svojimi stúpencami nestrpel rozdielnosť názorov. V roku 1525 zrušil katolícke bohoslužby, dovolil kňazom ženiť sa a aj on sám sa oženil. Protestanti (v roku 1530) na sneme v Augsburgu odmietli autoritu pápeža, Učiteľský úrad Cirkvi, vysviacku biskupov a kňazov, uctievanie Matky Božej a svätých, dogmu o ospravedlnení pomocou sviatostí a dobrých skutkov, sviatosť zmierenia, ako aj inšpiráciu niektorých častí Biblie. Vytvorili si vlastné „vyznanie viery“ pod názvom  Confessio Augustana (Augsburské vyznanie). Z katolíckeho katechizmu im zostala iba viera v Najsvätejšiu Trojicu a v Kristovo božstvo. Reformácia sa rozšírila aj vo Švajčiarsku v roku 1519 z iniciatívy kňaza Ulricha Zwingliho (1484 – 1531) a po jeho smrti pokračoval v reforme Ján Kalvín (1509 – 1564), ktorý spísal päť zásad protestantizmu: Sola scriptura, Solus Christus, Sola gratia, Sola fide, Soli Deo gloria. 

Pápežom, ktorý opäť prehĺbil náboženský život v katolíckej cirkvi bol až pápež Klement VII. (1523 – 1534). Aj on však rok pred svojou smrťou zažil novú odluku od Ríma zo strany anglického kráľa Henricha VIII. Tudora (1491 – 1547), tentoraz nie z teologických, ale z manželských dôvodov V roku 1533, keď sa rozviedol po osemročnom manželstve so zákonitou manželkou Katarínou Aragónskou (1485 – 1536) a oženil sa s Annou Boleynovou (+1536). Henrich VIII. dal popraviť 53 významných osobností, ktoré neuznali cirkevnú právomoc kráľa. Za vlády jeho dcéry Alžbety I. (1533 – 1603) vznikla anglikánska cirkev. Alžbeta I. tiež dala popraviť 124 kňazov a 61 laikov z dôvodu vernosti katolíckej cirkvi a zosadila 16 katolíckych biskupov. Canterburský arcibiskup Matej Parker, ktorý začal svätiť anglikánskych biskupov a kňazov nemal platnú biskupskú vysviacku, čo sa dokázalo dôkladným skúmaním za pontifikátu Leva XIII. v roku 1896. Počet katolíkov v Anglicku sa nesmierne znížil. Postupne bol protestantizmus zavedený aj v Škótsku, v Severnom Írsku a vo Švédsku.[19] Reformáciu prijalo aj Nórsko, Fínsko, Island, Dánsko, ako aj krajiny východného Pruska (Estónsko a Lotyšsko). V druhej polovici 16. storočia sa veľká časť Európy stala protestantskou, vrátane Holandska.

Všetci reformátori sa odvolávali na neporiadky v katolíckej cirkvi, ale ich samotných ovládali vášne, pýcha, nenávisť a zabíjanie tých, ktorí odmietali reformu. Stačí pripomenúť ženbu M. Luthera a zaberanie katolíckych kostolov, ako aj likvidáciu kláštorov v Nemecku, nezriadený život a vykonštruované procesy a popravy Henricha VIII. a vraždy katolíkov za vlády jeho dcéry Alžbety I., ale aj pýchu severských kráľov. Protestantizmus čiastočne prenikol aj do Rakúsko-Uhorska, a teda aj do Čiech a na Slovensko.[20] Protestantom bola v Rakúsko-Uhorsku aj naďalej zaručená sloboda.

Francúzsko sa držalo katolíckej viery až do „Bartolomejskej noci“ a masakre hugenotov na svadbe v Paríži (1572), kedy sa rozpútala občianska vojna s hugenotmi a boj medzi tromi kráľmi Henrichmi (kráľ Henrich III., Henrich Navarský a Henrich Guise). Henrich III. dal zavraždiť Henricha Guise a o rok bol aj on zavraždený. Henrich Navarský sa stal kráľom ako Henrich IV. a v roku 1593 prestúpil na katolícku vieru. Pápeža Klementa VIII. (1592 – 1605) požiadal o oslobodenie od cirkevných trestov (keďže predtým 2-krát zmenil náboženstvo) a  dosiahol absolutium. Francúzsko sa tak opäť stalo katolíckou veľmocou a Henrich IV. si zaslúžil pápežovu dôveru, aj keď jeho osobný život nebol najpríkladnejší.

Odpoveďou na reformy v západnej Európe bol proces, ktorý sa začal zo samotného vnútra Cirkvi, a to z iniciatívy španielskeho kráľa Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely Kastílskej. Náboženský rozkvet bol za ich vlády podporovaný aj profesormi na Univerzite v Salamanke, ktorá zaujala v oblasti teológie miesto, ktoré prináležalo v stredoveku Parížu. Svedčí o tom plejáda vynikajúcich teológov: Francisco de Vitoria (1483 – 1546), Melchior Cano 1509 – 1560), Domingo Baňez (1528 – 1604), Francisco Suárez (1548 – 1617). Veľkou ozdobou Španielska boli aj svätí: sv. Ignác z Loyoly (1491 – 1556), sv. František Xaverský (1506 – 1552), sv. Terézia Avilská (1515 – 1582), sv. Ján z Kríža (1542 – 1591), sv. Peter z Alcantary (1499 – 1562), sv. František Borgia (1510 – 1572).  

Pápež Pavol III. (1534 – 1549) v snahe ukončiť západnú schizmu vyjednával s nemeckou stranou o zvolaní koncilu do Tridentu (na ríšskom území). Koncil otvoril 13. decembra 1545. Od samého začiatku však pretrvávali isté ťažkosti, ako aj nízky počet zúčastnených. V roku 1546 prebehli dve zasadnutia. Na prvom zasadnutí bol vyhlásený dekrét o kánone Svätého písma a na nasledujúcom zasadnutí boli vyhlásené dva dekréty pojednávajúce O dedičnom hriechu a O ospravedlnení. Počet účastníkov sa postupne zvyšoval. Spresnila sa náuka o sviatostiach a osobitne o svätom krste. Nasledovalo prerušenie koncilu kvôli miešaniu sa teologických otázok s otázkami politickými. Za života pápeža Pavla III.[21] sa spor s rímsko-nemeckým cisárom Karolom V. (1500 – 1558) neurovnal, no v Cirkvi sa otvoril priestor pre reformný program, ktorý mal napomôcť k jej všeobecnej obnove.

Novým pápežom po smrti pápeža Pavla III (+1549) sa stal Július III. (1550 – 1555), ktorý pokračoval v koncile. Na dvoch zasadnutiach boli vyhlásené ďalšie dôležité dekréty: O Eucharistii a O sviatosti zmierenia. Po smrti Júliusa III. bol zvolený Marcel II. (1555), ktorý po troch týždňoch zomrel. A tak bol v konkláve zvolený 79-ročný nadšený vlastenec kardinál Carafa, ktorý prijal meno Pavol IV. (1555 – 1559). Nový pápež mal v úcte pápežskú hodnosť, ale nemal rád cisára Karola V., ktorý pred rokmi drancoval Rím a uprednostňoval protestantov, no ani Španielov, ktorým patril Neapol. Pavol IV. sa spoliehal najmä na Francúzov, ale často preháňal s inkvizíciou  a podozrievaním z heréz. Po jeho smrti sa stal pápežom Milánčan Gian Angelo Medici, ktorý prijal meno Pius IV. (1559 – 1565), ktorý mal síce svetské sklony, ale bol rozvážny a umiernený. Podľa vzoru renesančných pápežov aj on priviedol na pápežský dvor svojich príbuzných. Našťastie, bol medzi nimi aj jeden jeho synovec, ktorý bol doslova jeho strážnym anjelom –  sv. Karol Boromejský (1538 – 1584). Pápež ho už ako 21-ročného urobil kardinálom a štátnym tajomníkom. Bola to však šťastná voľba, lebo aj jeho zásluhou sa stal pápežov pontifikát „požehnaním pre celú Cirkev“ a Rímska kúria dostala jeho pričinením duchovný charakter.

Dlho trvajúci Tridentský koncil sa skončil 4. decembra 1563. Bolo na ňom vyjasnených viacero nových otázok, napr. dekrét O sv. omši a reformné dekréty O jej dôstojnom celebrovaní. Ustanovilo sa, že laici nemusia prijímať pod oboma spôsobmi, keďže celá sviatosť je aj v konsekrovanej hostii. Pozornosť sa venovala aj kňazskej vysviacke a boli vydané dekréty O výchove kňazského dorastu v seminároch. Adepti na kňazstvo mali byť starostlivo vyberaní a mala sa im venovať náležitá pozornosť. Dušpastieri, no predovšetkým biskupi, mali mať svoju rezidenciu v obvode svojho účinkovania, ako aj slobodu pri vykonávaní úradu. Definovalo sa aj učenie O sviatosti manželstva a znížil sa počet manželských prekážok. Na poslednom zasadnutí bola vyhlásená náuka O očistci, O odpustkoch, a tiež O úcte svätých. Všetky koncilové dekréty mali náboženskú hĺbku, teologickú pevnosť a boli právoplatne potvrdené pápežskou bulou. Úpadok Cirkvi bol zastavený.

Tridentský koncil mal pred očami predovšetkým pastoračné záujmy. Zaujal pozitívne stanovisko voči reholiam a pozdvihol úctu k rehoľnému stavu. Jednoznačne bola potvrdená dôvera katolíkov v hierarchiu a v Učiteľský úrad Cirkvi. Do Cirkvi prenikol nový duch, ktorý vniesol jasnosť a čistotu do cirkevnej náuky a posilnil cit pre zodpovednosť. Význam Tridentského koncilu bol pre vnútorný život Cirkvi obrovský. Prevýšil všetky doterajšie ekumenické koncily. Po Tridentskom koncile (1545 – 1563) boli zvolení viacerí veľkí pápeži. Pápež Pius IV. zomrel v náručí svojho synovca kardinála Karola Boromejského a na jeho miesto bol zvolený dominikán Michal Chialiero, ktorý si zvolil meno Pius V. (1565 – 1572), ktorý pochopil, že teraz po prijatí viacerých dobrých dekrétov je dôležité uviesť do života aj nové reformy a dať veriacim dobrý príklad. V pápežskom úrade sa venoval duchovným veciam a z Cirkvi sa vytratili všetky stopy po panovníckych zvykoch renesancie. Angažoval sa za vytvorenie „Ligy všetkých kresťanských štátov“ z dôvodu tureckých hrozieb. Toto spojenectvo napokon prinieslo víťazstvo nad tureckými vojskami v námornej bitke pri Lepante 7. októbra 1571. Krátko na to pápež Pius V. zomrel tak sväto, ako žil (oblečený v dominikánskom rehoľnom rúchu).[22] Osvedčil sa ako opravdivý muž Cirkvi, bol nábožný a horlivý. Nevyhol sa však ani politickým dôsledkom, akým bola exkomunikácia anglickej kráľovnej Alžbety I., ktorá uvrhla Anglicko do protestantizmu. A hoci sa mu protestantov nepodarilo získať späť, objasnili sa aspoň mnohé vieroučné otázky. Katolíci v Anglicku, ktorí sa rozhodli zostať vernými katolíckej cirkvi, museli aj naďalej čeliť prenasledovaniu. Odteraz bol každý Angličan postavený pred jednoduchú otázku: či chce zostať katolíkom, alebo nie?

Nástupcom Pia V. v pápežskom úrade sa stal Gregor XIII. (1572 – 1585), vynikajúci diplomat a profesor práva na Bolonskej univerzite. Cirkev spravoval v duchu Tridentského koncilu a bol priaznivo naklonený voči rehoľníkom, no nedovolil im byť kardinálmi. Dal postaviť jezuitskú univerzitu Collegio Romano, ktorá aj dnes nesie jeho meno Gregorova univerzita. Gregor XIII. sa staral o povznesenie štúdií a o výchovu kňazov. Vytvoril a rozmnožil cirkevné úrady, kardinálske kongregácie a kreoval nunciatúry vo svete. S jeho menom je spojená aj reforma kalendára, a to novým usporiadaním priestupných rokov. Tým zrušil kalendár Júlia Cézara. Protestanti túto reformu spočiatku odmietali (až do 18. storočia) a pravoslávni kresťania používajú juliánsky kalendár dodnes.

Nástupcom Gregora XIII. sa stal františkán Sixtus V. (1585 – 1590), ktorý dokončil kupolu na Bazilike sv. Petra, vybudoval pápežský palác vo Vatikáne, ako aj siete vodovodov v Ríme a počet kardinálov určil na 70.

Pontifikáty troch pápežov po Sixtovi V. (Urban VII., Gregor XIV., Inocent IX.) boli krátke. Až v roku 1592 bol zvolený Klement VIII. (1592 – 1605), muž nábožný, prísny a pracovitý, citlivý, opatrný v rozhodovaní a zodpovedný. Svätú omšu slúžil každý deň a rovnako aj spovedal v Bazilike sv. Petra ako obyčajný kňaz. Postil sa o chlebe a vode a pri svojom stole prijímal chudobných, ktorých sám obsluhoval.  Bola to nábožnosť začínajúceho baroka. Medzi katolíckymi teológmi sa v tom čase riešil „.spor o milosť“, ktorý vyvolal španielsky teológ Luis de Molina SJ (1535 – 1600). V podstate išlo o riešenie troch zložitých otázok: o potrebe Božej milosti; o božskom predurčení; o slobodnej vôli človeka. Spor sa po rozsiahlych diskusiách vyriešil konštatovaním, že: Milosť Božia je pre spásu človeka potrebná, ale človek má slobodnú vôľu, avšak za svoje činy je  zodpovedný in persona (osobne). Nikto nemôže byť zatratený bez vlastnej viny.

Pozitívom týchto diskusií bol fakt, že prispeli k zvýšeniu záujmu o špekulatívnu teológiu a tiež k poznaniu, že teologické mienky neohrozujú dogmatické učenie. Pravdou ale je, že ľudské uvažovania sú obmedzené, vrátane teologických. Aj preto treba poznať hranice, ktoré oddeľujú „poklad viery“ od „ľudského uvažovania“. Teológia tak dostala slobodu v skúmaní, ktorú ako rozvíjajúca sa veda potrebovala.

Od začiatku 16. storočia sa kresťanstvo šírilo v Južnej, Strednej aj Severnej Amerike, a tiež v južnej Ázii. Pokresťančenie domorodých obyvateľov bolo úspechom katolíckych misionárov a Cirkev sa tak stala „svetovou“. Aj napriek tomu však Pápež Urban VIII. (1623 – 1644) musel opäť čeliť novému rigoróznemu smeru – jansenizmu, ktorý šíril holandský biskup Ypres Kornel Jansen (1585 – 1638), ktorý tvrdil, že ľudská prirodzenosť bola dedičným hriechom úplne zničená. Pápež jeho učenie odsúdil ako heretické v roku 1642. Rovnako tak urobil aj pápež Innocent X. (1644 – 1655), známy ako podporovateľ baroka v Taliansku.[23] Duchovným centrom jansenizmu bol kláštor sestier cisterciátok v Port  Royal v Paríži, aj preto boli sestry exkomunikované a vláda dala kláštor v roku 1707 zrúcať. Jansenisti kládli veľmi vysoké požiadavky na prijímanie Eucharistie, ale nepriali si odtrhnutie od Cirkvi.

Za pontifikátu Alexandra VII. (1655 –  1667) sa obnovili aj trenice s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV., ktoré nedokázal upokojiť ani pápež Klement IX. (1667 – 1669), ktorý zomrel po dvoch rokoch a ani jeho nástupca Klement X. (1670 – 1676), ktorý bol zvolený už ako 80-ročný. Významnejším pápežom bol až Inocent XI.  (1676 – 1689). Bol to askéta až úzkostlivo svedomitý a oddaný svojim povinnostiam. Práve on povzbudzoval kresťanské vojská v bitke proti Turkom (pred Viedňou v roku 1683), v ktorej boli turecké vojská porazené. Na konci 17 storočia bolo už celé Uhorsko aj Sedmohradsko opäť katolícke, ale Cirkvi hrozilo nové nebezpečenstvo v dôsledku prudkého rozvoja Pruska.

V priebehu celého 17. a 18. storočia sa misijnému dielu Cirkvi skutočne darilo. Stavali sa veľké a bohato zdobené barokové chrámy, kaplnky, trojičné a mariánske stĺpy na námestiach, ale aj biskupské paláce, kláštory a svetské stavby (kaštiele), ale aj hudobné diela. Barokový duch prenikol do Nemecka, Talianska a Rakúsko-Uhorska. Známe sú stavby Giana Lorenza Berniniho (1598 – 1680) v Ríme. Rovnako aj oltáre, sochy, štukatúry, knižnice a v oblasti teológie sa rozvinuli nové vedné odbory (patrológia, cirkevné dejiny, liturgia, kresťanská archeológia). Hlavnou charakteristikou baroka (v oblasti cirkevnej aj svetskej) bol optimizmus, radosť zo života a tiež aj radosť z bádateľských výsledkov. V tomto období žilo viacero svätcov: sv. František Salezský (1567 – 1622), sv. Vincent de Paul (1581 – 1660), sv. Ján Eudes (1601 – 1680), sv. Ján de La Salle (1651 – 1719), sv. Lujza de Marillac (1591 – 1660), sv. Jana Františka de Chantal (1572 – 1641), sv. Alfonz z Liguori (1696 – 1787). Nábožnosť sa stala akoby módnou záležitosťou a duchovné vedenie umením, ktoré prinášalo dobré ovocie.

Duchovné nadšenie Cirkvi rapídne zoslablo až v 18. storočí pod vplyvom nových filozofických smerov: racionalizmu a osvietenstva, ako aj s rozvojom prírodných vied najmä v Anglicku, vo Francúzsku, v Nemecku a Taliansku. Práve tieto smery pripravili cestu k Francúzskej revolúcii (1789 – 1793). Racionalizmus otvoril dvere vede a osvietenstvo zrodilo ideál liberálnych štátov odmietajúcich náboženstvo. V dôsledku toho sa v 18. storočí rušili kontemplatívne rády a šírila sa nenávisť najmä voči jezuitskému rádu. Pápež Klement XI. (1769 – 1774) pod osvietenským tlakom dokonca Spoločnosť Ježišovu zrušil v roku 1773. V skutočnosti to však bola porážka pápežstva a pápež zomrel ako duševne zlomený človek. Nasledujúci pápež Pius VI. (1775 – 1799) tiež veľa nezmohol, lebo svetskí panovníci sa správali akoby pápeža už ani nebolo. Revolučné vojská sa zmocnili cirkevného štátu a pápeža vláčili najprv po Taliansku a potom ho odvliekli do Francúzska. Vysilený z dlhej cesty zomrel ako 82-ročný vo Valence. Cirkev utrpela revolučným entuziazmom ťažké otrasy a bola nútená vzdať sa svojich majetkov.

Nový pápež Pius VII.  (1800 – 1823) bol zvolený v Benátkach (v tom čase územie Rakúska). V roku 1804 sa odobral do Paríža korunovať Napoleona za cisára, ktorý sa voči nemu správal bezohľadne. Po korunovácii nielenže obsadil Rím, ale aj celý cirkevný štát včlenil do francúzskeho cisárstva. Pápež ho za to exkomunikoval, no Napoleon ho dal zajať a uväzniť v Savone. Prepustili ho až v roku 1814, kedy sa vrátil do Ríma. V celej západnej Európe sa šírila sekularizácia a upadala kultúra. V Nemecku zaniklo veľké množstvo katolíckych škôl a charitatívnych ustanovizní a aj mnohí duchovní začali napodobňovať svetský štýl života. Zmenilo sa aj pochopenie štátu, ktorý sa stal všemocnou inštitúciou založenou na spoločenstve občanov podriadených štátu. Štátna moc po revolučnom roku 1848 zahŕňala tri zložky: zákonodarnú, administratívnu a výkonno-súdnu.  

Cirkev bola v 19. storočí postavená pred nové výzvy, pretože moderné štáty si privlastňovali stále väčšiu moc a štát zasahoval do všetkých oblastí: do rodiny a manželstva, do školstva a výchovy, do sociálnej starostlivosti, do pastoračnej činnosti a štát upravoval aj cirkevné majetky. Spravodlivosť sa identifikovala so zákonmi, ktoré sa zhodovali s ústavou odhlasovanou v parlamente. Katolíci boli donútení prispôsobiť sa novým podmienkam, keďže v zásade uznávajú autoritu. Aj preto sú až dodnes náchylní uveriť pekným slovám a predvolebným sľubom. Funkcia štátu bola jednoznačne precenená a často splývala aj s nacionalizmom. Mnohé vlády v Európe považovali katolícku cirkev za nepriateľskú a s katolíkmi zaobchádzali nespravodlivo. V 19. storočí sa potvrdila hra, že len čo sa k moci dostane liberálna vláda, cirkevné majetky sa poštátnia, rehoľníkov vyženú, biskupov šikanujú a sloboda slova a vyučovanie náboženstva sa obmedzí. Cirkev ustúpi a uzavrú sa dohody, ktoré najbližšia liberálna vláda znova zruší. Takáto skúsenosť sa potvrdila vo Francúzsku, v Taliansku, v Nemecku, v Rakúsko-Uhorsku, v Španielsku, v Portugalsku, v Belgicku, v Holandsku, v Anglicku, v Kanade, aj v Spojených štátoch a v Latinskej Amerike.

Cirkev tak, ako takmer vždy, prežívala aj v 19. storočí šikanovanie zo strany vládnej moci, no našťastie toto storočie malo viacerých významných pápežov, ktorí sa bránili proti prieniku liberálnych ideí do teológie. Pápež Gregor XVI. (1831 – 1846) vzdoroval svojvôli svetských vládcov a talianski katolíci (pod vplyvom modernizmu) sa ocitli pred dilemou svedomia. Museli sa rozhodovať medzi vernosťou pápežovi a láskou k národu. Rovnako aj pápež Pius IX. (1846 – 1878) bol vystavený útokom a v revolučnom roku 1848 musel utiecť z Ríma do Gaety. Jeho odpoveďou na liberálne prúdy bolo vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie (1854), ako aj zvolanie I. vatikánskeho koncilu (1869 – 1870), ktorý mal  definovať náuku o pápežskej neomylnosti vo veciach viery a mravov. Koncil bol otvorený 8. decembra 1869 a zasadania sa konali v Bazilike sv. Petra. Otázka neomylnosti bola diskutovaná v marci 1870, no biskupi boli v tejto téme nejednotní. V Nemecku, vo Švajčiarsku a vo Francúzsku vnikla na znak nesúhlasu s dogmou o neomylnosti pápeža „starokatolícka cirkev“ a do tejto situácie vstúpila aj nemecko-francúzska vojna. Koncil nemohol byť dokončený, no jeho význam je veľký, pretože prispel k mravnej vážnosti Cirkvi a pápežstva. Vyhlásenie dogmy O neomylnosti pápeža bolo vyhlásené 18. júla 1870. Za pontifikátu Pia IX. sa púť do Ríma stala „putovaním za pápežom“. Po zjednotení Talianska v roku 1870 bol Pius IX. donútený vzdať sa každej svetskej moci a utiahnuť sa vo vatikánskom paláci, z ktorého nevyšiel ani počas Svätého roka 1875. Postoje vlády voči pápežovi boli nepriateľské, pretože taliansky parlament ovládali proticirkevné sily. Mnohé kláštory (medzi nimi aj opátstvo Monte Cassino) boli vyhlásené za národný majetok a viaceré cirkevné budovy sa premenili na školy, alebo na vojenské kasárne. Náboženstvo na školách sa prestalo vyučovať.

Po smrti Pia IX. sa stal jeho nástupcom Lev XIII. (1878 – 1903), ktorý si vytýčil cieľ upevniť autoritu Cirkvi. V roku 1881 vydal encykliku Diuturnum illud (O pôvode civilnej vlády) a v encyklike Immortale Dei (O nesmrteľnosti Boha) z roku 1885 vyjadril svoje stanovisko ku kresťanskému politickému štátu. V roku 1891 vydal ďalšiu encykliku Rerum Novarum (Nové veci), v ktorej načrtol postoj Cirkvi k sociálnym otázkam. Keďže jeho požiadavky voči talianskemu štátu boli neoblomné, neodporúčal katolíkom angažovať sa v politike. Láska a úcta k pápežovi bola viditeľná a pôsobnosť pápeža sa stala celosvetovou. Pápež zriaďoval nové biskupstvá po celom svete

Novým pápežom po smrti Leva XIII. sa stal Pius X. (1903 – 1914), ktorý sa zapísal do dejín ako „muž činu“. V roku 1904 zriadil Komisiu pre kodifikáciu cirkevného práva, zreorganizoval Kongregáciu kardinálov, zriadil úradný orgán Svätej stolice Acta Apostolicae Sedis (v roku 1909) a zreformoval kňazský breviár. Vydal nariadenie o častom sv. prijímaní (v roku 1905) a povolil sv. prijímanie deťom od 10-tich rokov (1910). Nebál sa odsúdiť modernizmus v encyklike Pascendi Dominici gregis (Paste Pánovo stádo) z roku 1907. Bol to cnostný muž oddaný svojmu kňazskému a dušpastierskemu učeniu, skromný, jednoduchý, zbožný. Zomrel 20. augusta 1914 niekoľko dní po vypuknutí I. svetovej vojny. Blahorečený bol v roku 1951 a vyhlásený za svätého v roku 1954.

Nástupcom pápeža Pia X. sa stal Benedikt XV. (1914 – 1922), ktorý mal odvahu poslať diplomatickú notu všetkým mocnostiam zapojených do vojny, aby hľadali mierové riešenie a ukončili vojnový konflikt. Zároveň dokončil kodifikáciu cirkevného práva a v roku 1917 zverejnil Codex Iuris Canonici. Po skončení I. svetovej vojny (1918) sa tzv. Weimarská ústava, ako Ústava Nemeckej ríše (august 1919), stala pre Cirkev veľmi nevýhodnou. Oproti Nemecku, sa rozpad Rakúsko-Uhorska na tri nové štáty (Rakúsko, Česko-Slovensko a Maďarsko) katolíctva v spomenutých štátoch príliš nedotkol. Všetky tri štáty zostali prevažne katolícke a odtrhnutím Írska od Anglicka (v roku 1921) vznikol ďalší nový katolícky štát.

Je dôležité povedať, že od začiatku 20. storočia začalo katolíkov na celom svete pribúdať. Vzmáhala sa veda a najmä medicína a prehlbovala sa vzdelanosť veriacich prostredníctvom náboženskej výchovy a tlače. Šírili sa študentské aj katolícke robotnícke spolky. V Nemecku sa vzmáhal od roku 1923 národný socializmus (podporovaný štátnou propagandou), ktorý umožňoval prenasledovanie nielen Židov, ale aj katolíkov. Novozvolený pápež Pius XI. (1922 – 1939) musel v roku 1929 za nepokojnej situácie riešiť aj „vyrovnanie“ medzi talianskym štátom a Svätou stolicou. Došlo k podpísaniu Lateránskej zmluvy s podpismi talianskeho predsedu vlády B. Mussoliniho (ktorý nemal vnútorný vzťah k Cirkvi) a vtedajším vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Gasparrim. Pre Cirkev to znamenalo to, že pápež sa vzdal všetkých území bývalého cirkevného štátu a talianska vláda uznala územie vatikánskych palácov spolu s Námestím sv. Petra za suverénny štát s právami na diplomatické zastúpenia, vrátane pasov, pošty a vlastnej meny. Taliansky štát uhradil Vatikánu jednorazové odstupné. Do tohto nepokojného diania vstúpila aj svetová hospodárska kríza (1929) a o dva roky neskôr sa začalo nové prenasledovanie Cirkvi v Nemecku, v Španielsku a tiež počas občianskej vojny aj v Mexiku (1931 – 1939). Pápež proti tomu ostro protestoval, no svetová tlač úmyselne mlčala o prenasledovaní španielskych i mexických katolíkov. V Španielsku a v Mexiku bolo zavraždených 12 biskupov a vyše 6-tisíc kňazov, seminaristov a rehoľných bratov. Príčinou týchto vrážd bola nenávisť voči náboženstvu.

Pius XI. Preto vydal 14. marca 1937 encykliku Mit brennender Sorge (S úzkostlivou starostlivosťou), v ktorej poukázal na likvidáciu náboženskej slobody a zároveň odsúdil verejné výzvy, odporúčajúce katolíkom vystúpiť z Cirkvi. Vydal aj encykliku Divini Redemptoris (Božský Vykupiteľ) namierenú proti ideológii komunizmu a odsúdil aj teóriu materializmu a triedneho boja, a tiež aj nepriateľské postoje voči náboženstvu v sovietskom Rusku, v Španielsku a v Mexiku. 

V roku 1939 vypukla II. svetová vojna, ktorá bola omnoho strašnejšia, ako tá prvá, čo do počtu padlých a zranených. Nemecký vodca Adolf Hitler (1889 – 1945) prikázal zatvoriť kláštory a mnohých kňazov buď uväznili, alebo poslali do koncentračných táborov. Kázne v kostoloch a vyučovanie náboženstva boli pod prísnou kontrolou. Ničila sa úcta a dobrá povesť kňazov a rehoľníkov a inscenovali sa voči ním procesy so širokou publicitou. Zatvárali tiež aj protestantských kňazov a komunistov. Postoj mnohých nemeckých katolíkov bol však obdivuhodný. Nielenže odolávali teroru, ale mnohí za svoju vernosť Cirkvi doplatili aj životom. Po smrti Pia XI. (1939) bol zvolený za pápeža Pius XII. (1939 – 1958). Jeho pontifikát sa začal v čase, kedy bolo nesmierne ťažké – tvárou v tvár vojnovým udalostiam – zachovať neutrálny postoj. Pápežov návrh riešiť problémy formou medzinárodnej konferencie, ako aj výzvy na zodpovednosť za nerešpektovanie ľudskej dôstojnosti odvysielané v jeho rozhlasových prejavoch, zostávali nepovšimnuté.

Samozrejme existujú kritiky pontifikátu Pia XII., že vraj robil málo, ale sú neopodstatnené. V cirkevných budovách (za nemeckej okupácie Ríma) našlo útočisko vyše päť tisíc Židov. Pápež počas vojny nemenoval žiadnych nových kardinálov, no v roku 1946 ich vymenoval až 32, a to z rôznych kútov sveta, aby zvýraznil univerzálnosť katolíckej cirkvi. Pápežovi sa vyčíta aj mlčanie, či sympatie s nacizmom, a tiež odpor voči komunizmu, a to najmä zo strany komunistických štátov. Pius XII. však nebol nečinný. V roku 1947 obnovil rímsky misál a breviár, vydal predpisy o eucharistickom pôste a tiež encykliku venovanú liturgickým otázkam Mediator Dei (Prostredník Boží). 1. novembra 1950 vyhlásil dogmu, (článok viery) o Nanebovzatí Panny Márie za účasti veľkého počtu veriacich a pútnikov z celého sveta. Taliansky kresťanský filozof  Romano Guardini (1885 – 1958), napísal: „Dogma je solídny a prísny vonkajší múr, ktorý chráni prameň, jeho hĺbku a život.“[24] Pius XII. zomrel 9. októbra 1958 v pápežskom letnom sídle Castel Gandolfo.

Za nového pápeža bol v konkláve zvolený benátsky patriarcha Angelo Roncalli ako Ján XXIII. (1958 – 1963), ktorý už v januári 1959 oznámil svetu zvolanie II vatikánskeho (ekumenického) koncilu, ktorým chcel uskutočniť vnútornú obnovu katolíckej cirkvi a zároveň urobiť kroky k jednote kresťanov. Kvôli tomu zriadil aj Sekretariát pre zjednotenie kresťanov. V roku 1961 vydal encykliku Mater et Magistra (Matka a Učiteľka) pri príležitosti 70. výročia od vydania encykliky Rerum novarum. Na slávnostnom otvorení koncilu (11. októbra 1962) sa zúčastnilo vyše 2 000 biskupov z celého sveta. Pápež však predsedal koncilu len na prvom zasadaní, nakoľko sa u neho prejavili príznaky ťažkej choroby, na ktorú aj zomrel 3. júna 1963. Krátko pred smrťou vydal ešte encykliku Pacem in terris (Pokoj na zemi), v ktorej pripomenul svetu potrebu dialógu.

Z konkláve vyšiel ako nový pápež milánsky arcibiskup Giovanni Battista Montini, ktorý si vybral meno Pavol VI. (1963 – 1978) a rozhodol sa pokračovať v zasadnutiach II. vatikánskeho koncilu, ktorý bol slávnostne  ukončený 8. decembra 1965. Otázky, ktorými sa koncil zaoberal možno rozdeliť do troch skupín: Zjavenie sa Cirkvi sebe samej; vnútorný život Cirkvi; poslanie Cirkvi vo svete. Bezprostredný účinok na život Cirkvi mala predovšetkým Konštitúcia o posvätnej liturgii, schválená v roku 1963, ako aj dve deklarácie: Deklarácia o náboženskej slobode a Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám. Z teologického pohľadu sú najdôležitejšie dve dogmatické konštitúcie: prvá hovorí o Cirkvi Lumen Gentium (Svetlo národov) a druhá Dei Verbum (Slovo Božie) je o Božom zjavení.

Pavol VI. zavádzal koncilové reformy do života Cirkvi s veľkou vytrvalosťou a nenechal sa odradiť kritikmi, ani protestmi. K spomenutým reformám patrili: ustanovenie biskupskej synody, zavedenie národných jazykov do liturgie, ustanovenie biskupských konferencií, reforma seminárov a rehoľného života, pozvanie k aktívnejšej účasti laikov na živote Cirkvi a zriadenie Pápežskej rady pre laikov a Pápežskej komisie Iustitia et Pax. Pápež upozorňoval aj na možné nepriaznivé dôsledky prebiehajúcej sexuálnej revolúcie v 60-tych rokoch 20. storočia. Oprávnene sa obával, že ak spoločnosť zásadným spôsobom oddelí od seba sexualitu a plodnosť (s pomocou antikoncepcie a abortívnych praktík), sexualita sa stane nezáväznou a homosexualita sa dostane na tú istú úroveň ako sviatostné manželstvo a rodina. Slobodu bez kritérií a limitov videl ako nerozumnú. V roku 1967 vydal pápež Pavol VI. encykliku Populorium progressio, v ktorej podčiarkol sociálne povinnosti a ľudskú solidárnosť. Veľký ohlas mali vo svete aj jeho cesty (Svätá zem, New York, Fatima, Istanbul, Kolumbia, Uganda, južná Ázia, Austrália a Oceánia). Prestíž katolíckej cirkvi v druhej polovici 20. storočia jednoznačne stúpala. Pavol VI. zomrel 6. augusta 1978 v Castel Gandolfo.

Novozvoleným pápežom sa prekvapivo stal kardinál Albino Luciani, ktorý si zvolil meno Ján Pavol I.. Jeho pontifikát však trval len 33 dní a do dejín prešiel ako „usmievavý pápež“.

V opätovne zvolanom konkláve sa stal novým pápežom (16. októbra 1978) krakovský kardinál Karol Wojtyla (nar. 1920 v poľských Wadowiciach), ktorý si vybral meno z úcty k svojmu predchodcovi Ján Pavol II. (1978 – 2005). Jeho vyše 26-ročný pontifikát bol nesmierne plodný. Bol to pápež dialógu, ktorý robil kroky k zmiereniu aj s nekatolíkmi a svojím slovom sa vedel dotknúť ľudských sŕdc. Pričinil sa tiež o pád komunizmu vo východnej Európe, uskutočnil ako pastier Cirkvi a aj ako pútnik 104 apoštolských ciest a navštívil 131 krajín na všetkých kontinentoch a neúnavne viedol dialóg s realitou svojich čias. V roku 1981 bol postrelený a vážne zranený tureckým atentátnikom Ali Agcom.

Ján Pavol II. – ako človek i ako pápež – dokázal vynikajúco prepojiť filozofiu s teológiou a antropocentrizmus s kristocentrizmom. Hovoril nahlas o morálnej kríze a aj o sociálnych nespravodlivostiach vo svete, o vojnových konfliktoch, či talianskej mafii. V jubilejnom roku dvetisíc vyzval bohaté krajiny, aby odpustili dlhy chudobným krajinám a on sám prosil o odpustenie za chyby spôsobené Cirkvou v jej dvetisíc ročných dejinách. Vyzdvihoval tiež úlohu rodín. Mal charizmu fascinovať masy, priťahoval mladých ľudí a vyzýval ich, aby milovali Ježiša Krista. Národy vyzýval k pokoju a mieru. Angažoval sa za práva človeka a ochranu života od počatia až po prirodzenú a dôstojnú smrť. Napísal 14 významných encyklík a apoštolských listov: encyklika Redemptor hominis (Vykupiteľ človeka, 1979); encyklika Dives in misericordia (O Božom milosrdenstve, 1980); apoštolský list Slavorum Apostoli (Apoštoli Slovanov, 1985); encyklika Dominum et Vivificantem (Pán a Oživovateľ, 1986); encyklika Sollicitudo rei socialis (O sociálnych veciach, 1987); encyklika Redemptoris Mater (Matka Vykupiteľa, 1987); apoštolský list Mulieris Dignitatem (O dôstojnosti ženy, 1988);  encyklika Redemptoris missio  (O misijnom mandáte, 1990); encyklika Centesimus annus (k 100. výročiu vydania encykliky Rerum novarum, 1991); encyklika Veritatis splendor (Svetlo pravdy, 1993); Apoštolský list Tertio millenio adveniente (Tretie tisícročie prichádza, 1994); Lettera alle famiglie (List rodinám, 1994); encyklika Evangelium vitae (Evanjelium života, 1995); encyklika Ut unum sint (O ekumenizme, 1995); apoštolský list Orientale lumen (Svetlo z Východu, 1995); encykliku Fides et ratio (Viera a rozum, 1998), ale aj Katechizmus katolíckej cirkvi (1999) a  knihy: Gesú di Nazaret. Centro dell´universo e del tempo (Ježiš Nazaretský. Centrum sveta a času. Ed. Piemme, 1987); Varcare la soglia della speranza (Prekročiť prah nádeje. Ed. Arnoldo Mondadori, 1994); ako aj básnické dielo Rímsky triptych (2003) a svoje posledné dielo Pamäť a identita (2005),.

Ján Pavol II., ako sa to dozvedáme z jeho rozhovorov s Vittoriom Messorim, bol po celý svoj život presvedčený, že: „(...) úlohou Cirkvi je obnoviť človeka v Kristovi a v Duchu Svätom. Uvedomoval si aj ťažkosti na poli doktrinálnej náuky a tiež v disciplíne v post–koncilovej cirkvi v časoch, kedy priveľmi rozdelený svet sa vzďaľuje od Cirkvi a vyznáva len liberálne hodnoty bez racionálnej súdnosti, ale neprestal v sebe živiť nádej, že jednota Cirkvi zostane aj naďalej veľkou silou, čo budú musieť uznať a vidieť aj jej nepriatelia.“[25] Bol mužom silnej viery, mystik a kontemplatívny človek. Jeho vzťah s Bohom bol viditeľný aj navonok a odrážal sa najmä v jeho pastorálnom úsilí. V pamäti svojich súčasníkov zanechal stopy nezabudnuteľnosti, a také boli aj jeho slová, jeho hlas i gestá. Po celý čas svojho pontifikátu si s pokorou uvedomoval, že „(...) to nie je on, kto buduje univerzálnu Cirkev, ale túto silu dostáva odinakiaľ.“[26] Vo svojej chorobe sa opieral o kríž a Ukrižovaného. Nemal problém povedať pravdu, ak to bolo potrebné, ale miloval ľudí a ľudia milovali jeho.

Zomrel 2. apríla 2005 po dlhodobej a ťažkej chorobe vo Vatikáne. Na jeho pohrebe sa zúčastnili 3 milióny ľudí a pohrebné obrady preberali všetky televízie sveta. Za blahoslaveného ho vyhlásil 1. mája 2011 pápež Benedikt XVI. a kanonizoval ho pápež František 27. mája 2014.     

Ctihodným nástupcom Jána Pavla II. sa stal (19. apríla 2005) jeho dlhoročný dôverný priateľ a spolupracovník, ktorý bol od roku 1981 prefektom Kongregácie pre náuku viery a od roku 2002 dekanom Posvätného kolégia, kardinál a vynikajúci teológ Joseph Ratzinger (nar. 16. apríla 1927), ktorý si zvolil meno Benedikt XVI., z úcty k veľkému patrónovi Európy sv. Benediktovi z Norcie. Pápež Benedikt XVI. sa prezentoval od počiatku svojho pontifikátu ako „jednoduchý a pokorný pracovník vo vinici Pánovej“ a zároveň vyjadril vôľu pokračovať v diele Jána Pavla II. Svoju lásku k Cirkvi prejavil mnoho raz aj počas svojej dlhoročnej práce v službe  a prirodzene tak konal aj počas svojho sedemročného pontifikátu. Prostredníctvom svojich hlbokých autentických teologických reflexií sa snažil ukázať ľuďom 21. storočia, v čom spočíva pravá dokonalosť kresťana a kde ju treba hľadať. Svedčia o tom jeho diela: Eschatologie. Smrt a věčný život (Brno 1996);  Pravda, hodnoty a moc (Brno: CDK, 1996); Boh a svet (2005), Benediktova Európa v kríze kultúr (2005), Ježiš Nazaretský (2007), Ján Pavol II. Mùj milovaný předchùdce. (Praha: Paulínky, 2008); Apoštoli a prví učeníci Ježiša Krista (2008), Svetlo sveta. Pápež, Cirkev a znamenia čias (2011).

Na Benediktovi XVI. je obdivuhodný jeho intelekt a múdrosť, ale aj pokora, skromnosť a trpezlivosť. Krátko po svojom zvolení za pápeža prijal v Castel Gandolfe (v roku 2005) známeho teológa a kritika dogmy o neomylnosti pápeža Hansa Kinga, ktorému . bola odňatá Kongregáciou pre náuku viery (v roku 1979) misio canonica. Hans King aj naďalej (až do penzijného veku) vyučoval ekumenickú teológiu na univerzite v nemeckom Tübingene. Od roku 1995 bol tiež predsedom Nadácie svetového étosu (Stiftung Weltethos). Benedikt XVI. diskutoval s Hansom Kingom v priateľskej atmosfére o viacerých podstatných pravdách katolíckej náuky aj napriek názorovým rozdielnostiam.

Aj samotný pápež Benedikt XVI. bol počas svojho pontifikátu objektom početných kritík zo strany progresívno-liberálnych médií. Napriek tomu svojím kontemplatívnym pohľadom na udalosti, a predovšetkým svojou hlbokou vierou a úctou k Svätému písmu a k Tradícii viedol Cirkev priamočiaro. Jeho služba v Cirkvi bola pre veriacich katolíkov zárukou poslušnosti Ježišovi Kristovi a jeho Slovu. Ako pápež si bol istý, že Boží primát v tomto svete nemožno poprieť, možno ho len uznať. Dobrodružstvo Ježišových verných sa vždy začína stretnutím s Bohom a tu je aj dôvod, prečo „Cirkev nesmie skrývať vieru, treba ju vysvetľovať a vysvetliť ju možno, lebo má rozumné dôvody.“[27]  Jeho slová v homílii slávnostnej sv. omše (24. apríla 2005) na Námestí sv. Petra v Ríme – a zaiste nie bez seriózneho motívu – boli prekvapujúce: „Modlite sa za mňa, aby som neušiel zo strachu pred vlkmi.“ Citoval Ježišove slová zo Svätého písma (porov. Mt 10, 16), ale vedel veľmi dobre, čo hovorí. Chcel upozorniť veriacich katolíkov na okolnosti v akom čase preberá Petrove kľúče. Zároveň akcentoval dôležitosť svedectva veriacich ľudí, ako aj skutočnosť, že osud sekularizovaného sveta závisí od toho, či v ňom zostane nejaké „miesto pre Boha“.

Pápež Benedikt XVI. viackrát odolával nepriateľským útokom zo strany médií, a zvlášť keď musel riešiť chúlostivé mravné delikty vo vnútri Cirkvi (pedofíliu a sexuálne zneužívania zo strany kňazov a rehoľných osôb), hoci on sám nemal na tom žiadnu vinu. Rovnako bol viackrát okolnosťami prinútený brániť pravdu, ľudskú slobodu a ľudské práva, morálne hodnoty, no pritom ostával osamotený aj v presvedčení, že úlohou pápeža je strážiť poklad viery (depositum fidei). Poukazoval na úmyselné zahmlievanie existencie „nízkosti zla“ vo svete, ako aj na ideologické klamstvá a správne usudzoval, že ak sa v spoločnosti „(...) rozbije manželstvo muža a ženy, zrúti sa všetko, čo je podstatné v našej kultúre.“[28]

Skvelý pápež Benedikt XVI. prekvapil v roku 2013 kresťanský svet svojím oznámením o odstúpení (11. februára 2013), nie však zo strachu, „ani pod tlakom“[29], ale v slobode. A bolo to nevídané rozhodnutie v modernej histórii katolíckej cirkvi.[30] V slovách na rozlúčku (27. februára 2013) sa vyjadril, že tak urobil „pre dobro Cirkvi“. Okolnosti, ktoré ho priviedli k rozhodnutiu odstúpiť v ňom – podľa jeho vlastných slov – vyzreli v auguste 2012. Zaiste to nebolo sklamanie z ľudí v jeho blízkosti, ani z aféry Vatileaks (Paolo Gabriele), ba ani finančné problémy, aj keď na kanáli YouTube existujú zábery, ako mu pri apoštolskej návšteve v rodnom Nemecku viacerí kardináli a biskupi odmietli podať ruku. Pápež nevnímal túto skutočnosť ako poníženie od vlastných, ale vyhodnotil túto osobnú skúsenosť „ako atmosféru, v ktorej možno druhému s pokojom odovzdať kormidlo“.[31]

Benedikt XVI. mal za sebou brilantnú akademickú dráhu profesora, no svojím „mlčaním a utiahnutím sa do ticha a modlitby “, a tiež rozhodnutím „odstúpiť od pozemských vecí“ vyjavil pred svetom krásne svedectvo o svojej exkluzívnej láske ku Kristovmu evanjeliu a k Cirkvi. Ako pastier Cirkvi veľmi túžil po tom, aby ľudia 21. storočia neprestali hľadieť k nebu, a aby zostali pevní v nádeji a vydávali svedectvo o tom, že Boh je láska.

Benedikt XVI. patrí bezpochyby k veľkým osobnostiam pápežov, za ktorým je ešte aj dnes clivo. Predpovede niektorých o jeho skorej smrti, či neschopnosti viesť Kristovu Cirkev, sa nenaplnili. V skutočnosti má Benedikt XVI. aj naďalej titul Pontifex Romanus emeritus a aj titul Sanctitatem eius (Jeho svätosť) a rovnako si zachoval aj pápežský erb s Petrovými kľúčmi. Pápež sa vzdal aktívneho výkonu „executio admininistrandum“, nie však „munus Petrinum“, teda Petrovej služby, ktorá je navždy. V praxi to znamená, že pred kolégiom kardinálov nemôže odvolať sám seba.

13. marca 2013 bol v konkláve (v šiestom kole) zvolený za nového pápeža Argentínčan Jorge Mario Bergoglio (narodený 17. decembra 1936 v Buenos Aires), ktorý si vybral meno František z úcty k svojmu obľúbenému svätcovi sv. Františkovi z Assisi (1181/1182 – 1226). Už od počiatku svojho pontifikátu si získal priazeň veriacich ľudí pre svoju jednoduchosť a sociálne cítenie najmä s ľuďmi chudobnými, za čo si vyslúžil prívlastok „pápež chudobných“. Svetovým médiám vyhovoval aj jeho tolerantný postoj, ktorý novinári vybádali počas jeho prvej apoštolskej cesty do Brazílie v júli 2013, keď na otázku novinárov ohľadne homosexuálnych kňazov, odpovedal výrokom: „Kto som ja, aby som súdil“? Rovnako obletela svet aj jeho výzva k mladým, aby „boli hluční a vyrušovali“, alebo aj prirovnanie Cirkvi k „poľnej nemocnici starajúcej sa o chorých“.

Pápež František si získal osobné priateľstva aj medzi ateistami. Známy je najmä nedávno zosnulý taliansky novinár Eugenio Scalfari (1924 – 2022), a tiež už nami spomínaný švajčiarsky teológ Hans Küng (1928 – 2021).

Pápež František krátko po svojom zvolení zverejnil (29. júna 2013) prvú encykliku pod názvom Lumen fidei (Svetlo viery), keďže bola v prevažnej miere napísaná ešte pápežom Benediktom XVI. Sú v nej podčiarknuté štyri základné spojivá: 1. vyznávať vieru; 2. sláviť sviatosti; 3. praktizovať modlitbu a viesť dialóg s Bohom; 4. žiť v súlade s požiadavkami Desatora.

V novembri toho istého roku 2013 vydal aj apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium (Radosť z Evanjelia), v ktorej podčiarkol potrebu ohlasovania evanjelia v súčasnom svete, ako aj sociálny rozmer evanjelizácie.

Jeho druhou encyklikou je Laudato si (z roku 2015), v ktorej sa venuje ekologickým otázkam a starostlivosti o spoločný ľudský domov. Kresťanov zaujal svojím kritickým postojom voči konzumerizmu a tiež voči nezodpovednému rozvoju, ktoré prispievajú k zhoršeniu životného prostredia a urýchľujú globálne otepľovanie.

O rok neskôr (v marci 2016) vydal apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia (Radosť z lásky). Jedná sa o najdlhší pápežský dokument v dejinách. Venoval ho biskupom, kňazom, diakonom, zasväteným osobám, kresťanským manželom a všetkým veriacim. Hovorí v ňom o láske v rodine, ale aj o iných témach, ktoré vyvolávajú v sekulárnom svete otázky, napr. o tom, či rozvedení a znovu zosobášení manželia môžu pristupovať k Eucharistii. V exhortácii je zvýraznená predovšetkým krása kresťanského manželstva a krása manželskej lásky, ale zároveň aj potreba zmeny prístupov v pastoračnej praxi voči rozvedeným kresťanom, ktorí žijú v nových partnerských vzťahoch, ale dožadujú sa sviatostného rozhrešenia. Tieto témy sú z pohľadu morálky dosť problematické, keďže Božie prikázania z Dekalógu sú neodvolateľne platné a tiež preto, že laxný prístup k týmto problémom by mohol narušiť univerzálnosť katolíckej náuky a disciplíny. V súčasnosti však nie je žiadnym tajomstvom, že niektorí katolícki biskupi a kňazi v Nemecku povzbudzujú k prijímaniu Eucharistie aj rozvedených a znovu zosobášených.

Treťou encyklikou pápeža Františka je encyklika Fratelli tutti (2020). Hovorí sa v nej o univerzálnom bratstve a sociálnom priateľstve všetkých ľudí. Encyklika má osem kapitol: 1. Tiene uzavretého sveta. 2. Cudzinec na ceste. 3. Predstavovať si a tvoriť otvorený svet . 4. Srdce otvorené pre celý svet. 5. Najlepšia politika. 6. Dialóg a sociálne priateľstvo. 7. Cesty k novému stretnutiu. 8. Náboženstvá v službe bratstvu vo svete, kde cituje jednotlivé body spoločnej výzvy dokumentu z Abú Zabí. V závere je pripojená ekumenická modlitba k Stvoriteľovi.

V encyklike Fratelli tutti je exaltovaná bezhraničná otvorenosť voči utečencom, ktorá sa v praktickom živote príliš neosvedčila. V reálnom svete existujú štátne hranice, pasové kontroly aj istý poriadok. Právo presťahovať sa, kde kto chce a kam chce, je prakticky nerealizovateľné. Je pravda, že planéta Zem je Božia, no pri aktuálnom počte 7, 8 miliardy obyvateľov, je takýto počin nepredstaviteľný aj preto, že môže spôsobiť politický, ekonomický, hospodársky, sociálny, kultúrny, aj náboženský kolaps. Pápež František ohromuje svet svojou láskou k utečencom, rád toleruje hriešnikov aj príslušníkov iných náboženstiev, no konzervatívnym katolíkom dôveruje menej. Nemá rád Tradíciu a ani kritické myslenie veriacich. Vo svojich homíliách je spontánny. Niekedy používa drsnejšiu rétoriku a skĺzava k autoritárskemu štýlu. Svojich odporcov zbavuje úradov a obklopuje sa teológmi, ktorým je blízka sekulárna agenda. V poslednom čase hovorí aj o potrebe „liturgickej reformy“, ktorá vyvoláva medzi katolíkmi znepokojenie. Ohrozená je nielen Tradícia, ale aj tradičná liturgia.  

Pápežov priateľ a novinár Eugenio Scalfari označil v denníku La Repubblica pápeža Františka „za revolucionára, ktorý zrušil hriech“. Scalfari napísal: „Každý z nás má svoju víziu dobra a zla. My musíme povzbudzovať a pokračovať smerom k tomu, čo je pre nás dobro. Každý z nás má svoju ideu dobra a zla a musí si vybrať či chce nasledovať dobro a bojovať so zlom podľa toho, ako ho chápe. Toto by stačilo, aby sme mohli meniť svet.“[32] V ich kontroverzných rozhovoroch či už o svedomí, pravde, hriechu, alebo o odpustení chýba jasnosť tak z pohľadu teológie, ako aj z pohľadu filozofie a etiky. Tieto nejasnosti kontrastujú s náukou evanjelia a aj s náukou II. vatikánskeho koncilu, ktorý nezmenil náuku viery a morálky. Príkladom toho je aj homília na záver „Roka viery“ (24. 11. 2013), v ktorej pápež František povedal: „Ježiš vyslovoval iba slová odpustenia, nie odsúdenia“. V Markovom evanjeliu je však napísané: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16).

Bezprostrední predchodcovia pápeža Františka – sv. Ján Pavol II. a aj Benedikt XVI. –boli „pápežmi koncilu“ a dávali to aj najavo, či už v Katechizme katolíckej cirkvi, alebo aj vo svojich početných encyklikách, no nikdy neučili nič, čo by spochybnilo náuku viery a morálky. Pritom tiež museli čeliť relativizujúcim otázkam sekulárneho sveta. Z povedaného vyplýva, že katolícka cirkev nemôže kráčať v jednej línii so sekulárnym svetom, ak nechce „zísť z cesty“ a  „zradiť pravdy evanjelia“ i „samotného Ježiša Krista“, ktorý povedal: „Prenasledovali mňa a budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15, 20).

Viaceré zo spomenutých reforiem pápeža Františka vyvolávajú oprávnené obavy veriacich, ku ktorým patrí zmena v závere modlitby Otčenáš, ktorú naučil apoštolov sám Pán Ježiš, ale výroky o hriechu, očistci a pekle, o sviatosti zmierenia, o milosrdenstve a odpustení, o sviatosti Eucharistie, o nadprirodzených zázrakoch, či naznačované zmeny učenia o sexualite. Sú to skutočnosti, ktoré otvorili cestu k požehnávaniu homosexuálnych partnerstiev, ale aj diskusie o antikoncepcii s pomocou tabletiek (vraj účinných do 72 hodín až na 80 %) a tiež aj chemické abortívne preparáty, ktoré usmrtia ľudské plody fakticky až do konca 9. mesiaca tehotenstva.[33] Diskusie či aplikácia týchto reforiem môže priviesť k zmene paradigmy katolíckej náuky, aj keď zatiaľ ide skôr len o osobné vízie. Dušpastierska činnosť Cirkvi je v našich časoch stále komplikovanejšia a chaotickejšia. Usmrtenia ľudských plodov v prvých dňoch po počatí sa už pomaly nepovažujú ani za hriech a rovnako ani homosexuálne partnerstvá.

Internetový portál IrishCatholic.com však zverejnil (5. augusta 2022) zaujímavú správu, v ktorej sa píše, že vyše 500 mladých írskych katolíkov podpísalo list svojim biskupom, v ktorom spochybňujú tvrdenie, že mladí ľudia chcú "zmeniť učenie Cirkvi o sexualite". Mladí Íri píšu: "Plne akceptujeme a s radosťou prijímame učenie a prax Cirkvi a neželáme si, aby sa učenie Cirkvi menilo." Z ich listu vyplýva, že sa cítia "vylúčení zo synodálneho procesu", nakoľko Cirkev sa ich nepýtala na ich názor.

Kanál YouTube na PCH 24 TV (Polonia Christiana) odvysielal (31. 08. 2022) závery zo synodálnej cesty v Poľsku, v ktorých poľskí katolíci otvorene píšu, že si želajú návrat k Tradícii, dôstojné slávenie svätej liturgie, zastavenie protestantizácie katolíckej cirkvi a tiež aj zastavenie hystérie okolo komunity LGBTI. Synodálne syntézy v katolíckej Cirkvi vrcholia, no stále hlasnejšie sa ozývajú hlasy, že to, čo bolo Tradíciou preverené, sa nemá podvoľovať novým interpretáciám, aj keď nemecká revolúcia by chcela presadiť v celej Cirkvi svoje názory.

Veriaci katolíci sa tiež pýtajú: či je namieste podceňovanie zla, ktoré je výsledkom hriechu? Prečo chýba jednoznačnosť v bioetických odpovediach? Prečo treba odmietať Tradíciu? Načo sú dobré procesie s Pachamamou (Rím, 2019) alebo oslava kultu matky Zeme počas návštevy pápeža Františka v Kanade (2022)? Aké opodstatnenie mali masívne odporúčania „očkovaní experimentálnou vakcínou“ zo strany pápeža a cirkevnej hierarchie? Závažnou otázkou je aj prečo je v Cirkvi potrebná širšia akceptácia homosexuality, ako aj  dovolenie pro-potratovým politikom prijímať Eucharistiu? Paradoxne sodomsko-gomorské hriechy posúvajú Cirkev viac a viac na perifériu.  

Vyššie položené otázky vyvolávajú u veriacich katolíkov zmiešané pocity. Nechýba azda mnohým teológom zodpovednosť? Navyše na  pulze našich dní je aj silnejúca relativizácia pravdy a dobra, perzekúcie kňazov, ktorí si ctia Tradíciu, zatváranie seminárov (v Španielsku, vo Francúzsku, v Taliansku), ktoré mali dostatok študentov bohoslovcov, ako aj zatváranie kontemplatívnych kláštorov. Ďalšou vecou sú protirečivé tvrdenia, že je jedno ako žijeme, jedno či sme pokrstení, veď všetci máme jedného Boha, či vyjadrenia o rovnosti všetkých náboženstiev.

Nemožno opomenúť ani Motu proprio o manželskej nulite, ktorá nekorešponduje s náukou o nerozlučiteľnosti sviatostného manželstva (porov. Mt 19, 3-6; Lk 16, 18; Mk 10, 2-12). Mons. Giuseppe Pinto (dekan Rímskej roty a predseda komisie, ktorá zrodila Motu proprio), ako to prednedávnom uviedol denník Svätej stolice „L´Osservatore romano“ sa uvádza, že pápež František požiadal „biskupov o vlastnú konverziu a zmenu mentality, ktorá ich presvedčí nasledovať pozvanie Krista, to znamená prejsť od striktného čísla pár tisíc anulovaných manželstiev „nekonečne nešťastných“, ktorým môže byť „udelené anulovanie už uzavretého manželstva“ a s ním aj „vrátené šťastie“. Nevyznievajú tieto slová ako predpríprava na rozpustenie sviatostí Cirkvi? Zaiste, že aj v sviatostne uzavretých manželstvách môžu nastať nepredvídané problémy, ale v žiadnom prípade by to nemal byť príliš zjednodušený postup. Sekularizovaný svet 21. storočia „bez pravdy a kresťanských princípov“ žiada ústupky a zmeny aj v oblasti Božích prikázaní. Základný mravný princíp však hovorí, že určité skutky (medzi nimi aj cudzoložstvo) sú vnútorne zlé, aj keď prinášajú vonkajšiu úľavu. Ľudstvo, a týka sa to aj kresťanov, žije v chaose etického relativizmu, o ktorom nevieme ako skončí. Aj preto je namieste obozretnosť, aby sa nestalo, že sa ocitneme nad priepasťou „nevídanej nízkosti“.

Sviatostné znaky Cirkvi musia mať miesto v ľudskom spoločenstve aj dnes, pretože práve oni posilňujú kresťanov na ich autentickej ceste k svätosti. A nadovšetko je to Eucharistia, ktorá zjednocuje veriacich s Kristom a je zdrojom všetkých milosti. Navyše pretvára veriacich tým, že ich očisťuje a chráni pred hriechom. Žiaden z pastierov Cirkvi nesmie na tento „zdroj milosti“ siahnuť bez toho, aby nekonal proti konštitúcii Cirkvi, ktorú založil sám Pán Ježiš, keď o nej povedal: „(...) ani pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18). Katolícka cirkev je živá vďaka sviatostiam. Oni sú zdrojom i dôvodom pre optimizmus. Milióny katolíkov pamätajú aj dnes na slová Pána Ježiša: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5).

Sv. pápež Ján Pavol II. upozorňoval kresťanov 21. storočia, že stojíme pred finálnou bitkou medzi Cirkvou a anti-cirkvou, medzi Evanjeliom a anti-evanjeliom. Pápež, biskupi,  kňazi, diakoni aj laickí veriaci majú povinnosť „držať sa Božieho slova, zachovávať si vieru a dbať o jej celistvosť“.

Žiadny príkaz nenúti katolíkov veriť, že pápež alebo biskup je „neomylný v každom svojom úsudku“. Aj preto experimentálna vakcína, označená za „čin lásky“, mala jednoznačne iba odporúčací charakter. Analogicky to platí aj o pochybeniach pápežov v dejinách, ktoré nemôžu spochybniť celé dejiny katolíckej Cirkvi. Dogmatická konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Lumen gentium (Svetlo národov) s prezieravou múdrosťou vysvetľuje: „Ako trvá úrad, ktorý zveril Pán zvlášť Petrovi, prvému z apoštolov, ktorý má prechádzať na jeho nástupcov, tak trvá i úrad apoštolov poverený pasením Cirkvi, ktorý má stále vykonávať posvätný biskupský stav“ (porov. LG, 20). Ak niektorý pápež zíde zo správnej cesty, pripadá ostatným pastierom úloha „priviesť Cirkev na bezpečné pastviny“.

Konkluzívny záver o neopakovateľnej jedinečnosti, hodnote a kráse katolíckej cirkvi

O dvetisíc ročnej existencii katolíckej cirkvi možno povedať, že toto spoločenstvo sa javí (aj napriek niektorým individuálnym ľudským slabostiam), ako úžasný Boží projekt, ktorého autorom je Pán Ježiš, Boží Syn. On sám – pravý Boh a pravý človek – položil základ Cirkvi. Neboli to teda nedokonalí reformátori (M. Luther, J. Kalvín, Henrich VIII. a ďalší iní). Základ katolíckej cirkvi stojí na skale, nie na piesku, aj preto bude trvať na zemi dovtedy, kým to Pán Boh bude chcieť. Nikto z ľudí ju nemôže úplne zničiť a toto by si mali uvedomiť všetci neprajníci katolíckej cirkvi.

Pod špecifickou a neopakovateľnou jedinečnosťou Cirkvi v nadpise štúdie, sme mali na myslí predovšetkým tri veci: jej božský pôvod, kontinuitu v Petrovom úrade, a spoločenstvo veriacich s Petrovým nástupcom, ktorý má byť v každom čase garantom a ochrancom jednoty Cirkvi. Z tohto dôvodu je prvoradou úlohou pápežov „nikdy nesklamať Boha“, „neustále posilňovať jednotu Cirkvi slovom i príkladom“ a „brániť evanjeliové učenie od atakov sekulárneho sveta“, to znamená od modernizmu, ateizmu, globálnych zámerov likvidujúcich identitu národov, od progresívneho liberalizmu bez mantinelov presadzujúceho predovšetkým nadštandardné práva komunít LGBTI. Súdni ľudia sa ale pýtajú, aký zmysel má možnosť zmeniť si pohlavie každý rok, ako to umožňuje zákon v Nemecku. Nie všetko, čo je dovolené, je aj racionálne a morálne. Zákony, schválené dočasnými vládcami, sú v porovnaní z absolútne dokonalými Božími zákonmi veľmi nedokonalé.  

Jednotu Cirkvi treba, pochopiteľne, neustále budovať a prehlbovať na základe Svätého písma (Starého a Nového Zákona) a Tradície, ktorá ponúka hlboký a autentický obsah náuky cirkevných Otcov predovšetkým v oblasti vierouky a morálky. V katolíckej cirkvi je nadovšetko krásne evanjeliové posolstvo, ale aj viera a vernosť Bohu v Ježišovi Kristovi a v Duchu Svätom. Krásna je aj sviatostná ekonómia, keďže v sviatostiach Cirkvi je ukrytá „studnica Božích milostí, darov a chariziem“ potrebných k spáse. A krásne je aj svedectvo mučeníkov všetkých čias. Rovnako aj chrámy, ktoré sú miestom živého „stretnutia človeka s Bohom“ a miestom „radostnej oslavy Boha prostredníctvom posvätnej liturgie“. Krásne sú aj duchovné piesne a nespočetné modlitby, ale aj askéza, s pomocou ktorej kresťan ovláda svoj vlastný egoizmus (telo a zmysly) a podriaďuje ich Božej vôli.

Nadčasovo krásne je aj permanentné úsilie o dokonalosť a svätosť a tiež dynamizmus putovania, v ktorom sa kresťan učí postupne „odpútavať od pozemských vecí“ a „vyzliekať zo seba samého“. Krásna je aj vôľa kresťanov „konať pokánie“, ale aj „ľútosť a prosba o odpustenie“, ktoré je na jednej strane živým aktom zo strany Boha (prostredníctvom sviatostného rozhrešenia kňaza), a na strane druhej vzájomného ľudského odpustenia, lebo ak niekto odpustí inému, do duše sa mu vracia pokoj a radosť. Krásna je aj kresťanská miernosť, pokora, jednoduchosť, súcit, milosrdenstvo, pohostinnosť, túžba po jednote, aj zmysel pre obetu a utrpenie.    

V katolíckej cirkvi je hodnotná aj láska k blížnym a charitatívna činnosť, ktorá je výrazom praktickej lásky a solidarity s trpiacimi a chudobnými ľuďmi. V tomto zmysle je katolícka cirkev je – s ohľadom na jej dvetisíc ročné dejiny –  expertkou v charitatívnej láske, nakoľko sa nepretržite stará o chudobných. Sv. Tereza z Kalkaty (1910 – 1997) hovorievala, že na prvom mieste by nemala byť len sociálna chudoba, ale duchovná chudoba ľudí a národov, ktoré ešte stále „nepoznajú Krista“, lebo: „Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil“ (Mk 8, 36).

A úplne na záver chceme pripomenúť aj vždy aktuálne „prenasledovanie Cirkvi“. Pán Ježiš povedal: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami. Mňa prenasledovali, aj Vás budú prenasledovať“ (Mt 5, 11-12). Analogicky to potvrdzuje aj sv. evanjelista Lukáš: „Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi! Veď to isté robili ich otcovia prorokom“ (Lk 6, 22-23). Heroická vernosť kresťanov – od čias prvotnej Cirkvi až po súčasnosť – je teda grandióznou epopejou a oslavou Boha na zemi.

Neodvolateľnou povinnosťou pápežov, biskupov a kňazov, ako pastierov Cirkvi, je udržať si odstup od príliš úzkej spolupráce so svetskou mocou a nikdy neprestať „hľadať pravdu“, ktorá ukazuje „cestu k dobru“. Predpokladom takéhoto odstupu je cnostná rozvážnosť, aby sa v Cirkvi neprijímali „politické rozhodnutia svetských vládcov“ tak, akoby všetky boli len  a len dobré. Prezieraví pastieri sa majú starať predovšetkým o dobro „im zvereného ľudu“, múdro pamätať na to, že vo svete existujú aj dobrá, ktoré nepodliehajú kompromisom,  rozlišovať medzi tým, čo je „skutočne dobré“ a tým, čo sa „takým iba zdá“ a nedovoliť, aby bola zničená kresťanská civilizácia.

Existencia sveta nezávisí od ľudských nariadení. Ľudia sú smrteľní a tí, ktorí sú dnes pri moci, zajtra nemusia byť medzi živými. Zomrú boháči aj vladári, lebo niet takej moci a ani peňazí, za ktoré by sa dala kúpiť nesmrteľnosť. Projekt súčasného globalizovaného sveta, diktatúra jednotného myslenia a veľkého resetu sa skôr-neskôr dostane do kolapsu a bude postavená pred zodpovednosť za všetko, čo nebolo v súlade s pravdou, dobrom a spravodlivosťou. Ľudstvo nesmie dovoliť, aby pre „záujmy mocných“ umierali ľudia, alebo aby boli ponižovaní v ich dôstojnosti. Väčšina ľudí dnes vidí, že ľudstvo sa dostalo do fázy „strachu“, „eko-tyranie“ a „nového zotročovania zo strany svetových lídrov“, ktorí vedia, čo bude o sto, či tisíc rokov, ale neuvedomujú si, že večný Boh transcenduje ich plány aj úmysly, to znamená, že existuje hranica, ktorú im Boh nedovolí prekročiť. Hoci je pravda, že v aktuálnom svete žije veľa „Kainov“ i „Herodesov“, pripravených zabíjať „Ábelov“ i nevinné deti. Francúzsky ortodoxný teológ, filozof a spisovateľ Olivier Clément (1921 – 2009) vyslovil precíznu pravdu, keď napísal, že:  „Vo svete bez Boha sa relatívne veci nafukujú až do takej miery, aby si ľudia mysleli, že to oni sami sú absolútni.“[34] 

Katolícka cirkev sa nesmie za žiadnu cenu vzdať svojho evanjelizačného poslania, ktoré je príkazom samotného Ježiša Krista. A nesmie ho ani nahradiť len čisto pasívnou prítomnosťou. Cirkev sa nemá báť hovoriť pravdu, lebo len  „pravda oslobodzuje“, ale slobodu a ani radosť neprináša hriech, moc, ani podlé činy. Sloboda je v Kristovi!

Na stránkach tejto štúdie sme videli, že pápežom, biskupom a kňazom v prvých storočiach kresťanských dejín veľmi záležalo na spáse duší, preto pracovali vo vinici Pánovej s veľkou horlivosťou a odvahou. Cirkev v 21. storočí by tiež nemala iba pasívne kráčať v jednej línii s duchom čias, to znamená iba v tichom mlčaní prijímať morálne kompromisy, ba nemá sa ani podieľať na sekularizácii sveta. Jej nadčasovou úlohou je rozlišovať medzi tým, čo je božské a večné, a tým, čo je iba ľudské a pominuteľné, ale aj vedieť a vidieť, že: „Božia pravda a ľudská pravda nemusia byť v rozpore, ak človek podriadi svoju nedokonalú čiastočnú pravdu absolútnej Božej pravde.“[35]

V štúdii sme tiež videli, že život viery je nezlučiteľný s ultra-progresívnymi víziami sveta, z ktorého bol vykázaný Boh, a to aj napriek tomu, že v dejinách Cirkvi vždy žili vedľa seba svätí aj hriešnici, ľudia verní, aj zradcovia. Rovnako je tiež prirodzené, že kým bude svet svetom, budú v Cirkvi existovať etapy rastu, plnosti, aj ubúdania viery, ale vždy v nej zostanú (aj keby to bola iba menšina) aj duše verné Bohu. Jasné pravdy žiaria v každom čase, len ľudia ich potrebujú objaviť a prijať. Katolícka cirkev sa v priebehu dlhých vekov zaslúžila o vznešenosť teologickej náuky, o filozofiu, o kultúru aj o symetriu pravdy s dobrom. Povinnosťou kresťanov 21. storočia je dbať predovšetkým o to, aby nikto z nás „neuhášal Ducha“, ako to odporúčal sv. Pavol apoštol (porov. 1 Sol 5, 19).

 

Použitá literatúra:

Sväté písmo. Starého i Nového zákona. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1995.
BENEDIKT XVI. Svetlo sveta. Pápež, Cirkev a znamenia čias. Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011.
BENEDIKT XVI. – SEEWALD, P. Posledné rozhovory. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2017.
CLÉMENT, O. Jiné slunce. Mủj duchovní životopis. Praha: Paulínky, 2012.
CYPRIANUS. De catholicae Ecclesiae unitate, c.6. In: Enchiridion fontium Historiae ecclesiasticae antiquae, coll  C. Kirch, Barcellona 1947.
DE LUBAC, H. Katolicizmus. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1995.
GIOVANNI PAOLO II. Varcare la soglia dellla speranza. Milano: Arnoldo Mondadori Editore, 1994.
GUARDINI, R. La vita della fede. Brescia: Morcelliana, 2008.
HERTLING, L. SJ Dejiny katolíckej cirkvi. Dobrá kniha , preklad Dr. Kaššovic, 1983.
HREHOVÁ, H. Kresťanské cnosti vo východnej spiritualite a duchovnej literatúre. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002.
JÁN PAVOL II. Katechizmus katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1999.
JÁN PAVOL II. Príhovor na III. všeobecnej konferencii Latinsko-amerického episkopátu v Pueble 28. januára 1979. In: Pensieri dal Magistero di Giovanni Paolo II. Enciclopedia aperta sui valori umani. Roma: Edizioni Aquila Bianca, 1989.
RATZINGER? J. Ján PAVEL II. Mủj milovaný předchủdce. Praha: Nakladatelství Paulínky, 2008.
SCALFARI, E. Rozhovor E. Scalfariho s pápežom Františkom. In: Repubblica, 1. 10. 2013.
SCHMNAUS, M. Cirkev  (4). Rím: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, 1983.

Internetové zdroje:

YouTube kanál, PCH (Polonia Christiana) 24 TV (29. 08. 2022). Rozhovor s prof. Dr. hab. Andrzejom Kobylińskim (UKSW, Wrszawa).
Internetový portál www.http://www. IrishCatholic.com (05. 08. 2022)