Nalomená trstina slovensko-maďarských vzťahov

Nalomená trstina slovensko-maďarských vzťahov

V deň výročia vzniku Slovenskej republiky na Nový rok 2022 som pokojne kráčal sobotňajším popoludním po Múzejnej ulici v Dunajskej Strede. A ako to už býva zvykom aj v tento deň narodenín nášho štátu, tunajší maďarskí iredentisti ho „oslávili“ provokáciou.  Vztýčili maďarskú vlajkou na pol žrde na betónovom podstavci, ktorý pripomína Slovákom mimoriadne tragické obdobie. Maďarská vlajka tu plápolala štyri dni.  A nikto nič...

 

V Dunajskej Strede toto nie je žiadna novinka. Už vyše roka tu na tomto verejnom priestranstve mesta opakovane známi šovinisti vztyčujú maďarskú vlajku pri príležitosti maďarských štátnych sviatkov. Iniciátormi tohto konania sú siedmi členovia občianskeho združenia Kondé Miklós  (OZ KM).

 

REVÍZIA TRIANONU

Maďarskí aktivisti so súhlasom primátora a poslancov mestského zastupiteľstva mesta Dunajská Streda vybudovali v  lete 2020  betónový podstavec s vlajkovou žrďou. Architektonickým stvárnením je táto stavba kópiou pamätníka postaveného v Dunajskej Strede po Viedenskej arbitráži, keď došlo na základe diktátu fašistického Talianska a nacistického Nemecka k odtrhnutiu južných častí územia Slovenska aj Podkarpatskej Rusi a k ich pripojeniu k Maďarsku. Pôvodný pamätník bol odhalený 12. novembra 1939 na prvé výročie napochodovania maďarskej armády do Dunajskej Stredy. Symbolika stavby odkazuje na maďarské hnutie tzv. relikvijnej štátnej vlajky (Ereklyes Országzászló), založené maďarským politikom Nándorom Urmánczym. Jeho ideou je revízia Trianonu a obnovenie Uhorska, čoho symbolom je vztyčovanie maďarskej štátnej vlajky na pol žrde. Toto hnutie patrilo k najvýraznejším prejavom revizionizmu a iredenty a vzniklo po rozhodnutí maďarského parlamentu z 13. novembra 1920, že maďarská štátna vlajka na budove parlamentu zostane na pol žrde dovtedy, kým nebude obnovené staré Uhorsko.  Je evidentné, že dunajskostredskí aktivisti z OZ KM nadväzujú na tento odkaz.

Prvé vztýčenie maďarskej vlajky na pol žrde v Dunajskej Strede uskutočnili 12. novembra 2020 ako oslavu Viedenskej arbitráže z  1938 a ako pripomenutie odhalenia pôvodného iredentistického pamätníka v Dunajskej Strede. Znie to neuveriteľne, ale poslanci mesta takéto znevažovanie slovenskej štátnosti schválili ako verejnoprospešný cieľ a na návrh niektorých dokonca s osobitným zreteľom. Je to ako tektonický zlom v slovensko-maďarských vzťahoch. Šokujúci prejav neúcty voči desaťtisícom Slovákov, ktorí na rozhodnutie Nemecka a Talianska tragicky doplatili.

 

KRVÁCAJÚCA HRANICA

Prípad vztyčovania maďarskej vlajky sa priamo dotýka roviny dejinných udalostí a historickej pamäti slovenského národa na roky 1938 ‒ 1940, v ktorých sa rozhodnutím Viedenského arbitrážneho súdu 2. novembra 1938 začala rozsiahla kalvária slovenského obyvateľstva na odtrhnutom území vrátane okresu Dunajská Streda. Podľa údajov historika  Ladislava Deáka v edícii Viedenská arbitráž – Dokumenty len v priebehu novembra, decembra 1938 muselo opustiť alebo bolo z tohto územia vyhnaných približne päťdesiattisíc československých štátnych občanov, Slovákov a Čechov.

Neuveriteľným dejinným svedectvom týchto nútených odsunov je kniha Krvácajúca hranica od profesora Kirschbauma z roka 1940. Niektoré časti zaprotokolovaných výpovedí svedkov opisujúce mučenie Slovákov maďarskými žandármi a vojakmi nie sú vhodné pre slabšie povahy. Prvé vydanie tejto knihy muselo byť na nátlak Berlína ‒ pod vplyvom maďarskej diplomacie ‒ ministerstvom vnútra prvej Slovenskej republiky spálené. Vďaka Matici slovenskej sa podarilo v roku 2003 knihu znova vydať. Kniha je otrasným dôkazom veľkomaďarského imperializmu a šovinizmu, bezprecedentného popierania základných ľudských, občianskych a národných práv. Potrianonskí vládcovia potrianonského Maďarska sa nedokázali počas celého medzivojnového obdobia zmieriť so stratou veľkého Uhorska ‒ podľa nich jediného mierotvorcu a pacifikátora Karpatskej kotliny. Uhorsko vnímali ako maďarský štát a z toho potom vyplynuli aj ich neustále nároky na dve tretiny stratených maďarských území. Slovenskí roľníci boli po príchode maďarského vojska na mnohých miestach orabovaní o celý majetok i výsledky mnohoročnej práce ‒ neraz mu asistovali žandári. Na mnohých miestach ich bili, ženy znásilnili a napokon vyhostili za hranicu. Viacerí prišli o život.

 

ZVERSTVÁ

Kto v súčasnosti hovorí o utrpení Slovákov? Kto si spomenie na dcéru prepusteného železničiara Petra Fiamu z Nových Zámkov, ktorú zavraždili v lokalite Kopec pri Šuranoch? Alebo na zastrelenú 17-ročnú Máriu Kokošovú v Šuranoch pri streľbe maďarských žandárov do davu… Alebo na postrelenú tehotnú Hajnalovú v Černíku a následnú smrť jej dieťaťa… Na vraždy v obci Čechy v okrese Nové Zámky… Na mučenie Vendelína Moňáka a ďalších z obce Slávikovo, ktorých maďarskí žandári a vojaci bili až do krvi… Na zbitie a olúpenie slovenského sedliaka Pavla Závodného v Bátorových Kesách… Či na maďarský koncentračný tábor pre Slovákov v Parkane, dnešnom Štúrove…? Kto si spomenie na orabovanú Žofiu Lackovú vo Hviezdoslavove… Na mučenie Rudolfa Lapára žandármi v Trnovci nad Váhom … Na trýznenie Slovákov v Blažove, časť obce Kútniky, v okrese Dunajská Streda maďarskými vojakmi… Na mučenie profesora Karola Boška zo Šurian, jedného zo zakladateľov slovenského gymnázia v Šuranoch, ktorého zatkli a do krvi dobili za spievanie slovenských pesničiek… Na rabovanie, lúpeže a podpaľovanie v kolóniách Macov, Šül, Veľ. Lég, Fakov, Vrbine, Sedín. Hajmáš, Hviezdoslavov...?

Kto si spomenie na krivdy, keď vyhnali po 10. novembri 1938 z obsadeného územia 177 učiteľov… Na zaniknuté meštianske a ľudové školy, na pálenie slovenských kníh aj celých knižníc, napríklad v obci Nádožď pri Košiciach či v obci Ožďany pri Lučenci... Na vyhnanie slovenských rehoľných  učiteliek Emílie Durákovej a Márie Adamčíkovej zo Šemše pri Košiciach, na vyhnanie sestry M. Konštantíny, bývalej prvej predstavenej sestier Sv. Kríža v Krásnej pri Košiciach, na vyhnanie rehoľnej učiteľky sestry M. Amabilis Hederovej v Širokom. A na následné masívne prepúšťanie Slovákov ako štátnych zamestnancov, železničiarov prostredníctvom maďarských tzv. „ospravedlňujúcich komisií“? Tieto svedectvá z knihy Krvácajúca hranica sú iba malým zlomkom celkového utrpenia Slovákov.

 

PAMÄTNÍKY

Maďarské pamätníky tu na južnom Slovensku vyrastajú jeden za druhým, obsahujú mnoho ráz konkrétne mená deportovaných osôb v rokoch  1946 ‒ 1947. O krivdách voči spoluobčanom maďarskej národnosti, tiež zaiste nespravodlivých, vedia u nás mnohí. Píšu o tom médiá, rokuje sa o tom v parlamente. Pre maďarské politické strany je to nosný ideový pilier ich existencie politického prežitia.

Avšak kde na južnom Slovensku sú postavené pamätníky z úcty k našim slovenským predkom? Kde na južnom Slovensku si môžeme pripomenúť a uctiť slovenské obete krívd a tragických udalostí po Viedenskej arbitráži? Ktoré médiá o tom píšu a ktoré televízie o tom informujú? Vážiť si svojich predkov môžeme, len keď budeme skúmať ich svedectvá utrpenia. Nie je to naša slabosť, práve naopak. Znášanie krívd, deportácií, nespravodlivosti, okrádania, vyhrážania, mučenia, znásilňovania, neraz aj vrážd tvorí súčasť našej slovenskej identity a historickej pamäti.

 

POLÍCIA MLČÍ

Nezákonný spôsob používania maďarskej vlajky v Dunajskej Strede vážne poškodzuje vzájomné slovensko-maďarské vzťahy. Myslia si to aj mnohí spoluobčania maďarskej národnosti, ktorí v tom takisto vidia zbytočné rozdeľovanie spoločnosti a zneužívanie maďarskej vlajky.

Združenie slovenskej inteligencie (ZSI) podalo v tejto veci v júli 2021 podnet na prokuratúru pre podozrenie z nezákonnosti a protiústavnosti takéhoto konania, ako aj pre podozrenie z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Národná kriminálna agentúra (NAKA) to už vyšetruje ako trestnú vec zločinu založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd a zločinu výroby extrémistického materiálu. Žiaľ, maďarskí aktivisti si z toho nič nerobia a ďalej pokračujú vo svojej deštruktívnej činnosti, ako keby sa nechumelilo.

Verím, že aj keď je v duchu biblických slov trstina je nalomená, jedinou správnou cestou je spoločná cesta. Potrebujeme vykonávať pozitívne zmeny v slovensko-maďarských vzťahoch. Je dôležité vzájomné spoznanie, zmierenie, priateľstvo na základe rovnakej ľudskej dôstojnosti, na základe rovnakej úcty k slovenskej aj maďarskej štátnosti.