Najmladší z troch slovenských biskupov, ktorí boli vysvätení v Nitre 13. februára 1921.
Mons. JÁN VOJTAŠŠÁK (14.11.1877-4.8.1965) – biskup pre spišskú diecézu a podpredseda Štátnej rady prvej Slovenskej republiky.
Narodil sa v oravskej obci Zákamenné v chudobnej rodine. Bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie. Keď sa dozvedel o skutočnom údele deportovaných Židov na základe anonymného spisu, ktorý mu bol poslaný poštou z Obišoviec, hneď napísal ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi list. Požiadal svojho profesora zo spišskom seminára Ladislava Hanusa, aby tento list osobne zaniesol ministrovi. Hanus navštívil sekretára ministra vnútra Valentína Beniaka v jeho byte a požiadal ho, aby spis doručil ministrovi s ústnym odkazom „aby si obsah povšimli a zjednali nápravu“. Beniak zaprotokoloval príjem listu 5. marca 1943.
Mach vo svojich memoároch zachytil svoju reakciu na Vojtaššákov list: „Prečítal som si list. Potom ešte raz a ešte raz som si ho prečítal. Beniak sa díval na mňa dlhým pohľadom. Poprosil som ho, aby tajomník zavolal nemeckého veľvyslanca. Nech mu povie, že ide o mimoriadnu a neodkladnú vec. Znovu som čítal biskupov list. Bol úctivý, ale energický, dôstojne zdržanlivý, no z každého slova bolo cítiť rozhorčenie a bolesť. Najmä bolesť. Obsah listu bol: Židia, vyvezení zo Slovenska, už nežijú. Presnejšie – už nežijú všetci. Väčšinu vyvraždili v plynových komorách. Aj ostatným hrozí smrť. Ak by sa pokračovalo vo vyvážaní židov, išli by na istú smrť. To by bola vražda. Doteraz sme nevedeli a nemohli sme predpokladať, že Nemci, taký kultúrny národ... Ale teraz už vieme. Mám správy, ktorým nemožno neveriť, i keď sú neuveriteľné. Pán biskup ani len nenaznačil, odkiaľ má tie správy. Dôrazne žiadal, aby som urobil všetko, čo je v našej moci, aby sme zachránili ešte živých, zastavili vyvážanie ďalších a zistili celú pravdu o osude všetkých zo Slovenska vyvezených židov.“
Alexander Mach pred Národným súdom priznal, že pripravované transporty v roku 1943 neobnovil na zásah spišského biskupa Jána Vojtaššáka.
24. apríla 1945 vo svojom pastierskom liste uviedol: „Dnes sme v takom položení ako stroskotanci, ktorých vlna mora nepohltila, ale na breh vyhodila... My všetci sme strážcami a obrancami týchto božských základní, založených v našej Cirkvi, lebo sme jej dietkami a služobníkmi. To si dnes musíme uvedomiť, lebo rysuje sa nám do budúcnosti obraz neutešený. Začalo to bezohľadným a všeobecným poštátnením našich katolíckych škôl, ba jednoduchým ich zabraním (konfiškovaním). Pokračovalo sa to odstánením kríža zo školy a z takých verejných miestností, kde om mal mať miesto ako symbol (znak) kresťanstva. Vyučovanie náboženstva v škole a účasť na ňom sa stalo jedným šmahom nepovinným. Toto všetko sú takými výstreľmi (sic!), ktoré nás, katolíkov, burcujú zo spánku a upozorňujú, aby sme stáli na stráži a pripravovali sa na svoju obranu i na obranu základní vo svojej Cirkvi. Lebo keď padnú zovnútorné opevnenia a bašty, nepriateľ ľahko vnikne do vnútra pevnosti.“ Pre Vojtaššákovu neoblomnosť a odvahu, s akou bránil práva Katolíckej cirkvi, ho už 5. mája 1945 internovali.
Ján Vojtaššák ako služobne najstarší slovenský biskup sa stal hlavou katolíckej Cirkvi na Slovensku a symbolom protikomunistického odporu. V roku 1950 ho ako 74-ročného odsúdili na 25 rokov väzenia. Podľa svedectva katolíckeho kňaza Františka Ludvíka, ktorý žil s biskupom Vojtaššákom v charitnom domove v českých Senohraboch, infarkt, ktorý bol príčinou smrti biskupa Jána Vojtaššáka bol spôsobený švihnutím proudem paprsku – lazerem.
Ako 74 ročný biskup bol odsúdený na 25 rokov väzenie. V súčasnosti v katolíckej cirkvi prebieha proces blahorečenia – vyhlásenia za svätého – ako mučeník za vieru.